Listopad 2014

Posledná

14. listopadu 2014 v 19:15 | Catie |  Unesená
Ahoj :) Tak už som na poslednej. Pokračovanie je v procese, ale neviem, neviem, kedy to sem začnem dávať, videla by som to skôr na jednorázovky :)
Napísať toto mi trvalo asi 4 mesiace a bolo to fakt super obdobie - bavilo ma to, pomáhalo mi odreagovať sa, keď som sa mala učiť :D


Hádam sa vám koniec bude páčiť a nesklame vás. Ja by som k tomu síce mala isté logické výhrady, tak ale logicky sa takéto niečo asi skončiť ani nemôže :P

No, ešte by som celkom rada vedela, aké by sa vám páčilo pokračovanie - lebo zatiaľ v podstate nemám rozpísanú žiadnu veľkú zápletku a neviem čo s nimi/ s ňou/ s ním ďalej bude. Nápady by teda boli, len sa neviem pre žiadny rozhodnúť - typické :D Takže, keby bolo nejaké želanie, vezmem ho rada do úvahy, lebo momentálne vôbec neviem, čo chcem ........ :)

17. kapitola

Bola som niekde medzi spánkom a bdením, keď ma prebrali zvuky z chodby a hneď na to pás svetla, ktorý sa mi zastavil, ako inak, priamo na hlave. Zažmúrila som na dvere, aby som videla, kto to prišiel. Ešte nemôže byť ráno. Alebo hej? Čo sa deje?
Prišiel nejaký agent, ktorého som buď ešte nestretla alebo som si ho nepamätala.

"Madam, chce s vami hovoriť riaditeľ Fury. Nasledujte ma prosím."
Vstala som ako omráčená. Hovoriť? O čom? Na čo? Včera mi povedal všetko podstatné, čo si ešte vymyslel? Madam? A koľko je vôbec hodín??? Ešte predsa nemôže byť toľko...... Odrazu mi začala byť hrozná kosa, keď som si pozrela na holé ramená, boli bledé a meistami fialové. Snažila som sa ovládnuť a nezačať sa triasť. Zima tu predsa vôbec nie je.

Hlava mi išla puknúť od prívalu myšlienok, ktoré som zároveň nevedela sformulovať a sústrediť sa iba na jednu. Nedá sa to nejako vypnúť?

Môj sprievod zaklopal na dvere, na čo sa zvnútra ozval nejaký pazvuk, ktorý si evidentne zinterpretoval ako "Vstúpte".
Len, čo som vkročila dnu, zavrel za nami dvere. Fury stál otočený chrbtom a pozeral von oknom.
"Vaša poprava sa dnes nekoná" oznámil mi vecne bez toho, aby sa čo len pohol.
Význam jeho slov mi dochádzal len pomaly. "Čím som si vyslúžila jej odklad?" vypadlo zo mňa po chvíli. Nemala som v pláne robiť si z neho alebo z celej situácie srandu, ale cez ten zmätok v mojej hlave sa predralo na povrch moje pravé ja a ozvalo sa skôr, ako som ho stihla zaraziť.

"Ničím!" odsekol napajedene. "Dostali sme za vás tesseract..."
Viac som už nepočula. Ešte som poriadne nespracovala to, že budem žiť a už sa mi zatočila hlava, keď mi došiel jediný možný spôsob, ako sa mohli k tesseractu dostať. To nemôže byť pravda...
"...vás chce vidieť."

Čo? Z Furyho preslovu som zachytila len posledných pár slov a stála som tam ako teľa, kým mi nejaký agent nepoklepal na plece a nenaznačil, aby som šla s ním.
Super, myslím, že som komplet celá očervenala, na čo som sa ho to pýtala? Loki im povedal, kde je tesseract výmenou za mňa. To je tak... veľké, až tomu odmietam úplne uveriť. Rozhodol sa pre mňa.

A Furyho to naštvalo, z neznámeho dôvodu. Veď dostal, čo chcel, nie? Alebo tak ťažko nesie to, že môj život bol podmienkou? Takú averziu voči mne hádam nemá.

Kedy sa rozhodol? Akosi mi to naňho vôbec nesedí. Chcel tesseract, pokoriť Zem aj svojho brata.
Pochybujem, že teraz nemal ešte nejaké postranné úmysly. Ale asi nemá cenu to riešiť, lebo minimálne niečoho sa vzdal kvôli mne. Je to vlastne to, po čom som túžila. Ale teraz keď sa to skutočne deje, tak sa mi to zdá akési nereálne. Ale faktom zostáva, že aj tak som doňho blázon a navyše mimoriadne slabý blázon na to, aby som mu vedela odolať. Na to ma všetko príliš ťahá k nemu.
Prečo to ale neurobil skôr?

Takže nezomriem. Ešte mi poriadne nedocvakol ani fakt, že by som zomrieť mala, takže toto mi tiež nejako nedochádza. Až mi to dopne, tak ma asi trafí šľak. Je toho príliš veľa naraz.

Na konci chodby som videla slušný počet ozbrojencov, dovtípila som sa, že už sme blízko. Čo mi asi povie? Čo poviem ja jemu? To netuším, musím to dnes nechať na ňom, lebo moja psychika šla do kytek.

Kúsok od dverí stál Thor a z absolútne neznámeho dôvodu sa na mňa povzbudzujúco usmial. Pripadám si ako v zoologickej. Z toho, že ku dverám so mnou nikto nešiel, som si vyvodila, že už mám ísť sama.

Vošla som dnu a uvidela som ho. Stál uprostred miestnosti - vysoký, hrdý, sebaistý a s nežným výrazom v tvári.
"Alice", vyslovil moje meno predtým, ako ma zovrel v náručí. Och, ako som po tom túžila - cítiť jeho dotyk. Nasala som do seba jeho vôňu, vydržala by som takto veky.
Nemala by som sa aspoň chvíľu hrať na nahnevanú? Dostal ma do toho všetkého, aj keď potom ma, mierne povedané, okázalo zachránil.
Hnev by ale aj tak bol na mieste.
Nie, na to sa nezmôžem. Na pretvarovanie nemám kapacitu. "Trvalo ti to dlho..." ach, to bolo od veci, nemala som to hovoriť. Cítila som, ako sa zasmial. Prečo vždy tresnem nejakú blbosť??
"Ako ti je?" spýtal sa len čo ma pustil a premeral si ma od hlavy po päty.
"Ja vlastne ani neviem..." ešte stále som celkom neverila tomu, čo sa dialo. "Žijem. To bude tvoja zásluha, však?"
"Už ti nikto neublíži. Mrzí ma čo sa stalo, Alice. Nemala si tu vôbec byť."
"Keby si len vedel, ako by som chcela byť na teba nahnevaná, ale ..... nedávaš mi žiadnu šancu." A tak skončil môj posledný pokus hrať sa na urazenú.

Spokojne sa usmial a posadil ma na gauč. Hneď na to sa sám uvelebil vedľa mňa. "Vyzeráš hrozne, budem ťa musieť zase vyliečiť. Dúfam, že za to nedostanem kopanec ako naposledy."
"Pokúsim sa." Rozosmiala som sa, pri spomienke, ako dopadol, keď sa naposledy hral na doktora.
Objal ma okolo pliec a ja som si spokojne zložila hlavu na jeho rameno. V hlave som mala vákuum, čo sa mi často nestáva, no ale po tom všetkom mám na to nárok.

Nejakú chvíľu sme takto sedeli, keď som si vybavila posledný rozhovor s Furym. A celkom som sa tešila na Lokiho reakciu.
"Fury z tohto nebol veľmi nadšený. Čo si mu spravil?"
"Zatiaľ nič", nebezpečne sa mu zablyslo v očiach, ale evidentne to predo mnou nechcel veľmi dávať najavo. "Tesseract sa vracia na Asgard, to mu skrížilo plány," pokračoval veselo.
Škodoradosť sa teda neozvala iba u mňa.
"Čo bude teraz? Tesseract si vrátil, ale predpokladám, že ti to tak ľahko neprejde."
"Musím sa s Thorom vrátiť na Asgard", hovoril s pohľadom upretým do prázdna.
Čo? Nie!!! Akože na Asgard, čo ja teraz? Celý môj život mi zrušil a teraz si odíde..??

Niečo z mojich myšlienok sa muselo pretaviť aj na povrch, lebo nasledujúce slová si náležite vychutnal.
"A ty, moja malá zradkyňa", pozrel na mňa s veľavravným výrazom, "pôjdeš so mnou."
Zatvárila som sa náležite urazene a dotknuto a chcela som nahlas protestovať, ale keďže mi vzápätí na ústach pristali jeho pery, nedostala som príležitosť zdeliť mu svoj názor.

"Čo sa vlastne bude diať až sa tam objavíš?" ozvala som sa, len čo som si na to vydobyla priestor.
Sťažka si povzdychol. "Čo si s tebou počnem, keď budem chcieť chvíľu ticho?" spýtal sa s predstieranou bezradnosťou.
"Na niečo isto prídeš. Čo teda bude?"
"To ešte neviem."
No, keďže je to kráľovský synáčik, tak počítam maximálne s domácim väzením.
"A čo bude so mnou?"
"Uvidíme, isté je, že tu zostať nemôžeš. Na Asgarde dohliadnem na to, aby sa ti nič nestalo."
"Ehm, vieš o tom, že si sa ma ani nespýtal, či chcem ísť s tebou?" Chcela som, aby to vyznelo vážne. Keď nie to, chcela som si aspoň zachovať vážnu tvár. Nemusím snáď dodávať, že sa mi nepodarilo ani jedno ani druhé.
"Hmm, dajme tomu, že som si odpovedal za teba," usmial sa na mňa šibalsky.
Nádych, výdych... Možno príde čas, kedy oľutujem svoje impulzívne rozhodovanie, ale teraz to nedokážem. Som len obyčajná smrteľníčka zapletená do hier mocných po boku jedného z nich a nechcem, aby bolo čokoľvek inak!

"Dobre teda!" pozrela som do tých zelených očí, ktoré mali všetko na svedomí. "Kedy vyrážame? Stihnem si zbaliť aspoň zubnú kefku?"

*KONIEC*

16. kapitola

10. listopadu 2014 v 22:47 | Catie |  Unesená
Pekný večer všetkým :) Žiadny vznešený úvod mi nenapadá, takže ...............

16. kapitola (predposledná)

"Prečo ju chcú zabiť?" už nemusel hrať ľahostajného. Menšiu ustaranosť v hlase si mohol dovoliť. Presne ako predpokladal, Thor zmäkol ako maslo.
"Fury povedal, že ich zradila, keď ti pomáhala a on už od nej nič nepotrebuje. V jeho mysli neexistuje žiadny dôvod držať ju ďalej nažive." V Thorovom hlase bolo toľké opovrhnutie, že by sa dalo krájať.
Loki s tým súhlasil, v ňom samom to vrelo, jednak kvôli nej, jednak z princípu. Takto by sa u nich doma nikto nezachoval. Veď ani on sám už by nebol nažive, Thor vlastne tiež nie. Je to primitívne.
Musí tomu nejako zabrániť. Alice mal svojím spôsobom rád a nikto jej už viac neublíži a ani mu ju nevezme.
Fury mu za to zaplatí. Raz. Ale nie hneď, teraz musí platiť on. Už vedel, čo treba spraviť, ale hrozne sa mu do toho nechcelo - nechať ich vyhrať. Ale musí to pre ňu urobiť. Príde čas, keď si to vyberie aj s úrokmi.
"Mohol by si zavolať Furyho?"
"Čo s ním chceš?" spýtal sa s obavou.
"Len mu niečo povedať, čoho sa bojíš? Odtiaľto ho nezabijem."
Thor pokrútil hlavou a s nechápavým výrazom v tvári odišiel. Nie ďaleko, iba za dvere, kde hneď narazil na nejakého agenta a poslal ho po riaditeľa.
Keď Fury dorazil spýtavo pozrel na Thora, ten len mykol plecami. Vošli spolu dnu.
"Rozmysleli ste si to s tým časopisom?" začal povznesene.
Loki ho umlčal pohľadom.
"Rozhodol som sa vám pomôcť, poviem vám kde je."
Nevedno, kto bol viac prekvapený, či riaditeľ alebo Thor.
"Ale mám podmienky. Tesseract bol ukradnutý Asgardu a tam sa aj vráti. Nebudem ho mať ani ja, ani ani vy, ale niekto, kto ho bude iba strážiť."
To Furyho napajedilo, ale menej ako si Loki predstavoval. O tomto už sa s Thorom bavili a chtiac-nechtiac musel súhlasiť.
"A to dievča - už sa jej nedotknete", dodal na záver.
"Súhlasím s tým, že Asgardu vrátime Tesseract, aj s vami, samozrejme. Ale, čo sa týka obyvateľov tejto planéty, nemáte žiadny nárok."
Thor to stále iba mlčky a s úžasom sledoval. Čo sa to s bratom porobilo? Niežeby sa sťažoval.
"V takom prípade sa môžete s mojou pomocou rozlúčiť. Nikdy vám nepoviem, kde je. Onedlho bude všetko pripravené a váš svet padne." Povedal to potichu. Pokojne. S chladnou rozhodnosťou.
"Chcete snáď vládnuť ruinám?" Furyho posledný zúfalý pokus.
Loki sa veselo zasmial. "Topiaci sa aj slamky chytá, že?" zaškeril sa. "Vo vesmíre je dosť ďalších svetov, pán riaditeľ." Aj Thor bol prekvapený, koľko sarkazmu je jeho mladší brat schopný vopchať do dvoch slov. " Ak moje vojsko ten váš neovládne, zostane z neho kôpka popola. Dajte mi, čo žiadam a nikdy sa sem nedostanú.
"Neverím vám," zavrčal Fury.
"Nemyslíte si snáď, že máte na výber?"
Na Furyho to urobilo dojem, čo sa často nestáva. Novinka bolo v podstate iba to, že chce aj Alice. S tým, že o Tesseract príde tak či tak, sa zmieril pred pár dňami, keď prišiel Thor. Takéto niečo sa mu ešte v živote nestalo. Ako mohol to spojenie medzi nimi prehliadnuť? Mohol to využiť už dávno.
"Je to prijateľná ponuka. Súhlasím. Takže? Kde je?"
"Odtiaľto vám to vysvetľovať nebudem."
Fury prevrátil očami (okom J ) a o desať minút boli všetci nastúpení v zasadačke. Teda on, Thor, Loki a asi zo desať vojakov. Chvíľu trvalo kým vysvetlil, kde a ako ho nájdu. Hneď na to tam Fury vyslal celú armádu.
"Tak a teraz ju chcem vidieť", vstal Loki.
"Až dostanem správu, že ste neklamali. Pár hodín to hádam vydržíte."
Loki naňho iba zazrel, ale nepovedal na to nič. Aj tak ho ešte čaká rozhovor s Thorom, o ktorom vedel, že mu nebude po srsti, a preto ho chcel mať čím skôr z krku. Práve vymýšľal tie najvyberanejšie jedovaté frázy, keď ho Thor predbehol a vzal tak na seba jeho nevýhodnú pozíciu.
"Počítaš s tým, že na Zemi ju už nechať nemôžeme", uisťoval sa Thor. "Toto sa o vás roznesie a ona už nikde nebude v bezpečí."
Z Lokiho veľavravného pohľadu vyčítal čosi ako ty idiot, vážne si myslíš, že mi to nenapadlo?!
Výborne! Thor dostal Lokiho presne tam, kam chcel. A bol za to na seba nemálo hrdý J. Nielenže sa uistil, že mu na nej záleží, ale teraz vedel aj to, že ju chce vziať so sebou. Ostávalo mu už len čakať, kedy jeho nespratný braček prehltne vlastnú hrdosť a požiada ho o pomoc. Zahryzol si teda do jazyka a dúfal, že to vydrží. Po chvíli nezmyselného ticha Lokimu došlo, že sa vlastne nechal dobehnúť a že Thor už prenecháva iniciatívu na ňom. Prevrátil očami a spustil:
"Myslíš, že ja ako zajatec veľkého Thora, si môžem so sebou vziať doprovod?!" Tým mu dal jasne a so značnou dávkou uštipačnosti najavo, že technickou stránkou problému sa zaoberať nemieni, a že je to jeho starosť.
To bohu hromu stačilo, bola to vôbec prvá "prosba", ktorej sa od brata dočkal za posledné storočie ak nie viac.
Venoval Lokimu ublížený pohľad a so slovami, že zajtra odchádzajú, sa odobral naťahovať s Furym.
Loki vedel, že o to či bude môcť Alice odísť s ním sa nemusí báť. Ani ho to nestálo veľa prehovárania. Thor je predvídateľný ako malé decko.

Síce prišiel o tesseract, ale bude mať ešte veľa iných príležitostí.

15. kapitola

7. listopadu 2014 v 20:58 | Catie |  Unesená

Všetkým prajem pekný víkend. Užite si ho. Už si ani nepamätám, kedy som bola tak rada, že je piatok :).
Ostávajú mi ešte tak dve kapitoly. Neviem ako to tu mám dať, lebo mi príde, že to zbytočne naťahujem, tie zvyšné budú dlhšie, táto sa nedala natiahnuť.
Pokračovanie mám zhruba vymyslené, ale ešte nie je nič na papieri, tak to asi chvíľu potrvá ...
Viete už, že Loki bude aj v nových Avengers? Tento týždeň som to zistila a som taká rada :D Zdvihlo mi to riadne náladu :)

Ináč celkom by mi ju zdvihli aj vaše komentáre :D Veľká vďaka Kitikare, nebyť teba, už to sem asi nedávam - mávam slabé chvilky :P


15. kapitola

..........budete popravená.......... Zajtra............ o deviatej. Odtiaľ už som nič nevnímala, lebo mi nedochádzal význam tých slov. Čo? Ja?

"Vaša rodina, bude informovaná o vašej smrti oficiálnymi úradmi na druhý deň."
Dostanem zo seba iba priškrtené: "Aha."
"Už môžete odísť."

Na chodbe som sa cítila ako vo sne, nevnímala som nič okolo, akonáhle som sa ocitla zase sama, objala som si rukami kolená a hojdala sa dopredu a dozadu, dopredu a dozadu. Zajtra zomriem. Zomriem. Zabijú ma ako besné zviera. Nezanechám po sebe nič.
Rozplakala som sa ako malé decko a vôbec som sa tomu nesnažila brániť. Je úplne jedno, kto sa na mňa pozerá. Mne už to môže byť jedno.

Nie nemôže mi to byť jedno. Nespravím im tú radosť. Ani vlastne neviem, prečo by to malo niekomu robiť radosť, ale nepripustím to. Nebudem revať. Na čo by to bolo dobré? Utrela som si tvár do vankúša. Ešte chvíľu som prehĺtala slzy až som sa takmer upokojila.

Teraz by som si asi mala zrekapitulovať celý svoj život. Čo bude potom? Bude nejaký súd až zomriem? Bude vôbec niečo? Aký som bola vôbec človek? Mala by som sa prebrať svojím životom a ľutovať všetko, čo som v ňom spravila zle. Och, nie toto obdobie je už predsa za mnou. Nemyslím si, že spraviť si zoznam a odrecitovať ho v správnej chvíli, by mi bolo k niečomu dobré. Samé fakty a žiadne pocity, to predsa nie som ja. Teraz už nemôžem nič ovplyvniť. Svojich posledných rozhodnutí neľutujem a tie zlé predtým, by som už znovu nespravila.

Bude Lokiho mrzieť, čo sa stalo? Zmení ho to? Neverím, že by sa mohol zmeniť úplne, ale možno aspoň trochu k lepšiemu. Ak hej, nebolo to aspoň celé zbytočné. Mám ho rada a nechcem, aby bol zlým človekom. Má rád aj on mňa? Zúfalo túžim po tom, aby to tak bolo. Nemôžem to vedieť, možno som mu bola iba sympatická alebo ho to so mnou bavilo a preto bol ku mne taký, aký bol. Už sa to nedozviem.

Som hlúpa, hlúpa a naivná. Čím som zvláštna, prečo by ma mal milovať? Poznal veľa žien, nebola som ničím výnimočná. Je úplne, ale úplne iný, z môjho pohľadu v podstate nesmrteľný. Ha, tým som vlastne výnimočná. Smrteľných asi veľa nepoznal. O dôvod menej, aby prejavil záujem práve o mňa.
Ako som si mohla niekedy robiť nejaké nádeje? Som taká blbá. Som. Ale aj tak sa mi to páčilo. Zamilovala som sa a či je na tom on podobne alebo nie, nezmení sa to.

Keď sme sa rozchádzali, povedala som mu, že ak mi chce pomôcť, môže mi povedať, kam skryl Tesseract. Nepovedal mi to. Je pravda, že by mi to asi veľmi nepomohlo, ale nepovedal mi to. Až tak mu na mne nezáležalo. Želám si aby to teraz ľutoval? Že si ma nevybral? Neviem. Priala by som si, aby si ma vybral.

Veľmi dlho som si myslela, že na živote mi vlastne vôbec nezáleží, že je úplne jedno, kedy človek zomrie. Hlavne v posledných týždňoch som balansovala kdesi na hrane, akoby o nič nešlo som bez strachu riskovala život. Neurobila by som to teraz inak, ale s týmto novým vedomím, by som všetko prežívala úplne inak. Viac by som nad tým rozmýšľala. Myslela som si, že s niečím takým ako smrť by som sa vedela zmieriť, vedela to prijať. Vedela som, že nakoniec to príde, len som nečakala, že tak skoro. Čakala som to vôbec? Teraz keď viem, že moje minúty už sú zrátané, si uvedomím, ako veľmi nechcem zomrieť. Chcem žiť, chcem žiť, žiť, žiť!

.......................................................................................................................................................................

Hneď po rozhovore s Furym, šiel Thor rovno za Lokim. Musel mu o tom povedať. Nech sa to nedozvie iba nedopatrením a od niekoho cudzieho. Dúfal, že preňho potom neostane iba poslom zlých správ. Zvažoval, ako mu to povedať. Nikdy sa o ženách spolu navážno nebavili. A ešte k tomu za takýchto okolností. Zavinil si to v podstate Loki sám, ale určite nechcel a on mu proste chcel byť oporou. Sú predsa bratia. Ako začať?

"Takže až také beznádejné to so mnou nebude, keď si tu dnes už druhýkrát." Loki mal vždy rád prvé aj posledné slovo.
"Už žiadna pretvárka Loki. Pokiaľ nechceš stratiť niekoho, na kom ti záleží."
Pochybovačne na Thora pozrel. To sa chce o tomto rozprávať? Zbláznil sa? Alebo si nebodaj všimol jeho slabinu a chystá sa ju využiť proti nemu? Nie, toho by veľký čestný Thor nebol schopný. Na druhej strane, možno sa od neho niečo dozvie. Bál sa o ňu.
"Neviem, čo vy dvaja medzi sebou máte, ale nie je ti ľahostajná. Ako všetci ostatní", dodal.
"To si skutočne veľmi vnímavý." (I am impressed. J) "Čo vlastne chceš?"
"Chcem len, aby si poznal následky svojich činov."
Loki sa uchechtol. "Vypusť ten pátos a prejdi rovno k veci," zavrčal netrpezlivo.
"Zajtra bude popravená."
Loki vyskočil z lavice, na ktorej doteraz sedel, rýchlosťou blesku. "To ti nenapadol úbohejší spôsob, ako zistiť, kde som tesseract poslal?" vyštekol. " Spikol si sa s Furym?"
"Fury o ničom nevie," odvetil Thor úplne pokojne.
"Ó, veľký Thor, láskavosť sama! Prečo ju nezachrániš sám? Nebudeš s tým mať najmenší problém! Alebo si to nechceš rozhádzať s kamarátmi zo Zeme?!"
"Nebudem donekonečna hasiť tvoje problémy, Loki!" ani Thor už nezvládol zostať pokojný. "Buď konečne chlap a prijmi zodpovednosť za svoje činy! Dobre viem, že nie si taký bezmocný, ako vyzeráš a že si sa nechal chytiť dobrovoľne. Pokojne si svoje tajomstvo nechaj a príď sa zajtra pozrieť, ako umiera. To ti vybaviť môžem a aj to urobím."

Loki bol presvedčený, že Thor by Alice umrieť nenechal, na to bol príliš sentimentálny, ale... Žeby sa predsa znovu zahral na hrdinu? Z nejakého dôvodu sa mu tá myšlienka nepriečila natoľko, ako obvykle. Keď pre nič iné, Furyho vytreštené oko za to stálo. A ona samozrejme tiež. Rýchlo si veci premyslel a nový plán bol na svete.


Nikto mu nevezme to, čo chce. A nikto mu nebude diktovať, čo má robiť. Aj tak zo všetkého nakoniec vyjde ako víťaz.

14. kapitola

3. listopadu 2014 v 21:16 | Catie |  Unesená
Ahoj :) dnes ma nenapadá žiadny vznešený úvod. Ale našla som na youtube toto video a ak ste ho ešte nenašli, bude sa vám isto velice moc páčiť. Nice one :-)
https://www.youtube.com/watch?v=vnmqwvSiaUs
Po nekonečnej dobe, prišiel Fury, zistiť, či som niečo povedala. Ten druhý iba pokrútil hlavou. Ešte sa ho pýtal na akési čísla, z čoho som pobrala iba to, že zisťuje, koľko mi toho svinstva napichal.
Keď to počul, tak len pre oboch skonštatoval: "Nevie nič. Až to prestane pôsobiť, odneste ju preč."
No ďakujem ti ho tam pekne, nielenže videl, že to celé bolo zbytočné, ale nemal ani toľkého citu, aby mi dal tú žltú injekciu. Stojím si tu teda ozaj dobre.
Po nejakej chvíli som si všimla, že sa mi vracia cit do prstov, do rúk. Konečne. Už som sa začínala báť, že to tak bude nastálo.
Predpokladám, že mi dal na zotavenie istý maximálny čas, ktorý som práve dosiahla, lebo som si istá, že chodiť ešte nemôžem, ale aj napriek tomu ma odväzuje. Už mi síce ničím nevypočítateľne netrhalo, ale cielený pohyb by som asi ešte nedala. Ani s tým nerátal, vzal ma na ruky a niesol odtiaľ preč. Uvedomovala som si, že som bola poskladaná dajako divne, ale nedalo sa s tým nič spraviť.
Cestou sem som nevnímala ako ďaleko sme vlastne zašli. Keď sme boli na našom poschodí, zaregistrovala som dajako moc pohybu. Za mnou niekto stál, ale nevenovala som mu pozornosť, lebo desať metrov predo mnou bol Loki. Nie sám, samozrejme, ale asi s piatimi strážami. Viedli nás proti sebe. Usmiať som sa mohla. Je to neskutočné, aj po tom všetkom, keď ho vidím, musím sa smiať. Som tak rada, ... že ho vidím.
Vyzerá príšerne. Len, čo som si to pomyslela, uvedomila som si, že za to môže asi to, že ma takto videl.
Keď som sa ocitla sama prepadla som tomu, čomu som sa už bránila príliš dlho - sebaľútosti. Strach som nemala, len mi prišlo ľúto úplne všetkého, o čo som prišla.
...................................................................................................................................................................
Ten človek, ktorého Alice nevidela, bol Thor. Doteraz si nebol stopercentne istý, čo si má myslieť. Teraz už hej. A vedel, že jediný človek, ktorý by jej mohol pomôcť je práve Loki. Do tej chvíle si nebol istý, či bude chcieť, ale po tom, čo videl, nemal takmer žiadne pochybnosti. On sám cítil akúsi povinnosť pomôcť slečne v nesnázích a okrem toho aj chcel, aby si aspoň niektoré dôsledky svojich činov braček odskákal na vlastnej koži.
Rozhodol sa zájsť za Furym, zistiť, ako sa veci majú.
"Tak čo? Povedala vám niečo?"
"Nie, už nič nevie, určite jej nepovedal kam tú kocku ukryl."
"Čo bude teda ďalej?"
"Musíme to nájsť sami, už máme zostavený tím odborníkov na gama žiarenie, ale bude to trvať o niečo dlhšie", vysvetlil mu a keď videl, že stále na niečo čaká, dodal: "Čo sa jej týka, už sme s ňou skončili, viac už nám nemá, čo povedať."
"Čo to znamená?"
Fury sa začal ošívať, lebo o tomto sa bohu hromu nechcel zmieniť, pokiaľ by sa tomu dalo vyhnúť. Videl jeho reakciu dnes ráno. "Pracovať ju tu už nechať nemôžeme, to chápete. A nemôžeme ju ani nechať odísť, vie o nás príliš veľa. A hlavne, zradila nás. Je mi ľúto, Thor, ale okolnosti nás niekedy prinútia k zúfalým činom. A treba dodať, že s týmto riešením súhlasila, keď sem nastúpila, koniec koncov ako každý, kto tu pracuje. Zrada nemôže zostať nepotrestaná."
Na Thorovej tvári sa objavilo poznanie. "Kedy?"
"Zajtra ráno."
"Už o tom vie?"
"Ešte nie, práve som sa chystal ......" Thor ho mávnutím ruky umlčal a náhle odišiel.
S tým prežívaním to preháňa, pomyslel si Fury.
Práve som začala zaspávať, keď po mňa prišiel nejaký agent, že Fury sa so mnou potrebuje rozprávať. Bolesť už prešla, akoby ani nikdy nebola. Išla som za ním do riaditeľovho kanclu. Prečo tam? Môj doprovod zaklopal a vpustil ma dnu - samu. Fury stál niekde v tých miestach ako zvykne bývať okno.
"Posaďte sa."
Poslúchla som.
"Asi už viete prečo ste tu." Neviem, radšej som nad tým ani nerozmýšľala. Nasadila som prázdny výraz a dúfala som, že si to vysvetlí správne.

"Fajn ....., slečna Raymondová, tým, že ste vyzradili nášmu nepriateľovi interné informácie a ohrozili tak mnoho životov, ste porušili v podstate všetky zásady našej organizácie. Aký trest vám hrozí za zradu ste vedeli. Budete popravená zajtra o deviatej ráno, kedy vám budú prečítaný aj zoznam všetkých obvinení."