9. kapitola

17. října 2014 v 16:21 | Catie |  Unesená
Jooooj, ako ja neznášam písať to po slovensky. Tie slová mu vôbec nepasujú do úst. Tie čo píšete, isto presne viete o čom hovorím. Problém je, že ja úplne vidím, ako by to povedal originál, takže keby to tak môžem napísať, nebolo by treba žiadny doprovodný komentár o tom, ako sa pri tom tvári, akým tónom to povedal.... všetkým by bolo jasné. Nebolo by napríklad miesto hneď tohto "Prosím?" tisíc razí výstižnejšie ......."Sorry?"
Aj v tom minulom dieli bolo niečo také.


"Prosím?"

"Uvedomujete si, že ma s najvyššou pravdepodobnosťou zabijú? Pomáhala som vám, len vďaka mne mohol Barton zostreliť tie dve prieskumné lietadlá, čo sem mierili a oni to dobre vedia."
"Veď ste im poslali tú správu vďaka ktorej nás našli."
"Ale odvtedy som s vami spolupracovala."
"To nemajú ako zistiť."
"Jasné, že majú, ako inak vysvetlíte, že tu už nikto nie je?"
"Mohli sme to zistiť teraz."
"Aj keby tomu verili, tak im to bude jedno, nemala som vám pomáhať vôbec", už kričím.
"Mohol som vás donútiť."
Priškrtene som sa zasmiala: "Aha, to im poviem a som z toho von."
"Vy by ste niekoho takého nechali nažive? Nebuďte smiešny."
Je možné, že na to neprišiel sám? Ak hej, prečo je taký zamyslený?

"Načo tu teda som? Aby ste sa tých pár hodín nenudili? Som tu len kvôli vašim ľuďom, ktorí sa musia stiahnuť do bezpečia aj s tou kockou."
Je ticho, takže mám pravdu.
"A teraz sa so mnou bavíte, aby som nemala prehľad kam idú, navyše sa rozdelili, takže si to určite nemôžem pamätať. A vediem ich len na dočasné miesto, kde počkajú, kým vás chytia a prestanú ich na chvíľu hľadať. Kým zistia, že Tesseract je preč," pozerám mu do očí a síce je boh klamstiev, teraz mi nimi bez skrývania hovorí, že sa nemýlim. Zazdalo sa mi, že v nich vidím ešte niečo iné, ale nebudem nad tým rozmýšľať. Presne takto som sa dostala do problému.

"Alice", naklonil sa ku mne, ale niečo v mojom pohľade ho zastavilo mimo dosahu rúk, "nepremýšľal som nad tým, že by sa vám kvôli tomu mohlo niečo stať."
"To ma vážne hreje pri srdci. Len ste ma využili a ešte k tomu takto."
Otočila som sa s cieľom vypadnúť od neho, čo najďalej a už sa v živote nepozrieť ani len jeho smerom. Naňho som naštvaná a zo seba znechutená.

Bola som jednou nohou vo dverách, keď ma stiahol za predlaktie naspäť. "Alice, využil som ťa, ale nechcel som, aby sa ti kvôli tomu niečo stalo." Len čo som zacítila jehodotyk, chcela som sa mu vytrhnúť, ale nenechal ma. Vytočene som sa mu pozrela do očí s cieľom donútiť ho aspoň pohľadom, keď už to inak nešlo, aby ma pustil. Takto blízko sme boli naposledy, keď sme sa prvýkrát videli, ale to mi chcel v podstate ublížiť.
Dlho sme na seba nepozerali, prišlo to zrazu. Mal teplé pery, plné života. V momente som zabudla na všetko, čo som mu doteraz povedala, čo som si myslela, a zároveň som to všetko vnímala akoby jasnejšie a silnejšie, než predtým. Prsty mi zaplietol do vlasov, trošku ma za ne potiahol, ale nevadilo mi to. Jeho dotyk odrazu nebol taký nepríjemný. Stúpla som si na špičky a pevne ho objala okolo krku. Nemala som žiadny úsudok, nedokázala sa sústrediť na nič iné. On hej, lebo ma po chvíli pustil a prestal ma bozkávať.

Dlho sme boli ticho a vyhýbali sa pohľadom jeden druhému. Teda ja som sa vyhýbala tomu jeho, lebo som z toho bola zmätená a durdila sa sama na seba. Neviem čo robil medzitým on, ale ako ho poznám, tak sa určite pozeral priamo na mňa a tváril sa nanajvýš pobavene a vševedúco.

"Máme málo času, čo môžem spraviť, aby som ti pomohol?," prehovoril vážne.
Znovu som naňho pozrela: "Povedz mi, kde je", pohľad sa mu zmenil.
"To jediné nemôžem."
"To je zlé, lebo inak mi pomôcť nemôžeš."
Bojuje sám so sebou, rozhoduje sa. Nie nerozhoduje, už sa rozhodol dávno, len nevie ako to má povedať. "Mrzí ma to", vylezie z neho napokon.
"Aj mňa." A to sme si zrovna začali tykať.

"Ale ešte stále ťa môžem odtiaľto dostať."
"To je zbytočné, aj keby sme to stihli, budú ma hľadať."
"Tak si vymyslím, že som sa ťa zbavil, keď som dostal, čo som chcel."
"Na to neskočia. A aj keby, budú si to chcieť preveriť."
"Ale za pokus to stojí, Alice. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Potom si ťa nájdem."

Pozerala som sa mu do očí, to musí byť vtip. Nebol. Jeho reakcia ma prekvapila, zaskočila, potešila. Síce by som z toho nemala byť taká naradovaná, ale cítim k nemu niečo silnejšie ako obyčajné sympatie. Tie by boli asi zúfalo nemiestne, vzhľadom na celú situáciu. Skrátka ma priťahuje a nie je to len tým, ako vyzerá. Zrazu mi došlo, že by jeho plán možno mohol vyjsť.

"Tak dobre."

"Poď, máme málo času." Viedol ma cez tú dlhú chodbu ku dverám, ktoré boli vždy zamknuté. Za nimi boli ďalšie a ďalšie chodby, bežali sme možno aj zo desať minút, prestala som premýšľať nad tým, kde vlastne som, lebo popravde už som bola stratená. Pľúca mi horeli, ale on nespomaľoval a ťahal ma za ruku za sebou. Za tisíc rokov si asi človek vypestuje inú kondičku.

Konečne zastal.
"Odtiaľto už je to len kúsok, musím sa vrátiť, aby ma sem nešli hľadať. Na konci tejto chodby zabočíš doprava a pred sebou uvidíš schody. Choď úplne hore a dostaneš sa von. Niekde sa schovaj kým odídu."
"Dobre, to zvládnem aj so svojím orientačným zmyslom", odpoviem mu zadychčane a pokúsim sa o úsmev. "Ďakujem."


"Daj na seba pozor", odhrnul mi vlasy zo spoteného čela a letmo ma pobozkal na líce. Túžila som, aby rozlúčka trvala dlhšie a bola trochu vášnivejšia, ale akoby mi čítal myšlienky povedal: "Rýchlo utekaj, lebo ťa nenechám odísť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tamten Loki Tamten Loki | E-mail | Web | 30. listopadu 2014 v 9:18 | Reagovat

Taky mám problém s tím, že je často v duchu slyším mluvit anglicky :-D Naštěstí moc dobře neumím, tak to nutkání není extra silné ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama