8. kapitola

13. října 2014 v 10:06 | Catie |  Unesená
AHoj :) po týždni mám konečne internet, už som začínala mať absťák. Verím, že táto sa vám bude páčiť, už to začína mať spád. Možno síce príliš rýchly, ale som netrpezlivý človek :P a nemám rada písať vatu - rada ju síce čítam, ale nemám nervy písať ju :)

Mohla by som potom, prosím, prosím, dostať nejakú spätnú väzbu??? pekne prosím, kludne aj kritickú :P Ja síce viem, koľko vás tu chodí, ale neviem, či sú to stále tí istí alebo sem vždy len niekto zablúdi a potom už sa nevráti.



V priebehu nasledujúcich pár hodín behali ľudia sem a ta, rozoberali a odnášali so sebou veci, o ktorých som veľa nevedela. Shield nás stále nenašiel, ale už bolo vidno, že sa niečo začína diať - zvolávali ľudí z rôznych kútov sveta, nielen zabijakov, ale aj vedcov - to ma zmiatlo, ale potom som si uvedomila, že celé toto divadlo je len okolo Tesseractu, ktorý tu stále pokojne leží 20 metrov odo mňa.

Uvážila som, že minimálne 5 hodín sa nič dramatickejšie nebude diať a bude lepšie, keď budem vyspatá až sa show začne. Nechcela som však odchádzať príliš ďaleko, tak som si prisunula voľnú stoličku, vyložila si na ňu nohy a vo veľmi zvláštnej polohe som do piatich minút zaspala. Sem-tam ma prebralo nejaké tresnutie, ale to len niekomu šikovnému dačo spadlo na zem a zase som zaspala.

Keď som sa tak asi tisíci raz zobudila, všimla som si, že na mne dačo viselo - čosi teplé, mäkké - áno bola to deka J. Teraz už nezaspím. Prečo? - no asi viem prečo a ako, len nechápem, ako je to možné?.. Ale navzdory všetkým okolnostiam ma to potešilo. Usmiala som sa na zelený kus látky, ktorý som držala v ruke. Pri tom geste som si spomenula, ako dlho som sa už vlastne nesmiala.

Ešte chvíľku som sa snažila natiahnuť ten príjemný okamih, ale okraj stola ma tlačil do rebier, tak som s tým zakrátko prestala. Vonku stále nič nové. Z toho svojho spánku som bola akurát celá rozlámaná, tak som sa vybrala vylepšiť to do sprchy, dúfala som, že potečie teplá voda. K mojej drobnej radosti nebola studená ako naposledy, ale prekrásne horúca. To už je druhá príjemná vec odkedy som sa zobudila.
Vychutnávala som si teplo, až bola všade naokolo para, vtedy som sa spamätala, že tak dlho by som preč asi nemala byť. Hodila som na seba veci, ale v tej rýchlosti som si nestihla vysušiť vlasy tak, ako by som chcela. Hneď ako som vyšla z vyhriatej miestnosti, ma začali studeniť na chrbte. Zamierila som, už tradične, na kávu. Teraz ju síce nepotrebujem, lebo som prebratá, ale zvyk je zvyk.

Začula som, že niekto vošiel vedľa do miestnosti. Podľa toho, že nedupal ako kôň som ľahko zistila o koho ide, ale neozývala som sa, veď robím dostatočný hluk, aby ma našiel, keď bude chcieť. Ja by som chcela a už sa za to ani na seba nehnevám. Síce, ako sa poznám dlho mi to nevydrží.

"Dobré ráno", ozvalo sa mi spoza chrbta. Otočila som sa a uvidela som dnes už tretí príjemný objekt. On nikdy nespí? Alebo sa proste zobudí a vyzerá takto? Neviem ako dlho sme na seba pozerali, dúfam, že nie moc. Odhrnul mi z tváre mokrý prameň vlasov a zastrčil mi ho za ucho. Možno by som sa mala červenať, ale to gesto mi pripadá tak prirodzené, akoby to spravil už tisíckrát.

"Nie je vám zima?"
"Trošičku."
A zacinkala kanvica. Automaticky som išla zaliať kávu. "Nedáte si tiež niečo?"
"Ak ho vypijete so mnou, tak čaj", odpovedal mi vzďaľujúci sa hlas. Za pol minúty bol späť.
"Toto možno pomôže", a podal mi uterák. No, je fakt starostlivý. Cítim sa trošičku ako trúba. Ale možno si zo mňa nerobí srandu. Čoby si robil?

"Takže teraz máte na mňa čas?"
"Pre vás vždy" povedal so vševediacim výrazom a potuteľne sa usmial.
"Koľko máte vlastne rokov? Tuším, že od tridsiatky to už nejaká chvíľa bude."
Rozosmial sa, takže asi veľa. "Bude to okolo tisíc."
Snažila som sa nevyzerať príliš zaskočene: "To neviete presne?"
"1023," odvetil pokojným hlasom, pričom mu jemne trhalo kútikmi.
"No ......"
"Koľko máte vy?"
"25."
"Nie som ani o 1000 rokov starší, shit."
To už sme sa smiali obaja. "Aké to je? Žiť tak dlho? Nenudíte sa už trochu? Síce, evidentne hej."
Ignoruje moju poslednú poznámku: "No, musím priznať, že po 500ke už to začne byť všetko menej vzrušujúce. Ale nie tak ako si to predstavíte vy. Na Asgarde plynie čas úplne inak. Ľudia robia iné veci, viac sa zaujímajú o okolitý svet. Majú viac čo objavovať, ... neviem, ako to vysvetliť niekomu odtiaľto."

"Myslím, že tomu rozumiem. Po toľkých rokoch, musíte byť už duchom niekde inde. Vy mi ale v mnohom pripomínate ľudí zo Zeme. Čo vlastne znamená tisícročie vo vašom svete? Polovica života alebo ešte len začiatok?"
"Bežne žijeme tak 4-5 tisíc rokov. Som v podstate relatívne mladý."
To ma potešilo, v takom veku ešte môže robiť sprostosti.

V podobnom duchu sme sa bavili ešte veľmi dlho, možno aj dve - tri hodiny, len sme sa museli presunúť k počítaču, lebo som mala ešte aj iné zamestnanie. Pomedzi rozprávanie som kontrolovala postup niekoľkých skupín, aby ich nezachytili žiadne kamery.
Po poslednej kontrole som si všimla, že sa niečo deje. "Začali vydávať rozkazy asi piatim tímom, sú odtiaľto hodinu. Čo budeme robiť?" Zľakla som sa, nie som zvyknutá na takýto adrenalín, utekať pre niekým a ešte k tomu riadne narýchlo. To som pri svojej práci akosi nikdy nepotrebovala.

"Nič, nájdu nás aj bez ďalšej pomoci."
Oči mi vyliezli až kdesi na vrch hlavy. "Čože? Myslela som, že to mám kontrolovať, aby sme mohli včas odísť."
"To som nikdy neplánoval", odpovedal s ľahkosťou, príliš spokojným tónom.
"No tak to je teda novinka. A čo tu akože budeme robiť? Čakať až nás nájdu?"
"Presne tak."

"Prečo?", prestávala som sa kontrolovať, lebo mi došlo, že mi už vážne ide o krk.
"Keď budú mať mňa, chvíľu sa prestanú zaujímať o to ostatné, čo je skutočne dôležité." Keď videl môj nechápavý výraz tak dodal : "Ide im o Tesseract, Alice, to viete. Ja ho potrebujem, ale nie je na to ešte všetko pripravené. Musím dať Selvigovi viac času," tváril sa akoby to bola absolútne neprehliadnuteľná vec.

"Nezáleží na tom, čo vám dovtedy urobia?"
"Nemôžu mi ublížiť."
"Veď nie ste nesmrteľný."
"Thor by to nedovolil. Na jeho sentiment sa v tomto môžem naisto spoľahnúť. Nehovoriac o tom, že by im to aj tak nepomohlo", vlastne sa chváli tým, ako to má vymyslené, len ho možno trochu štve, že sa musí čiastočne spoliehať na bratovu láskavosť.

"Takže chcete iba odpútať pozornosť," ako to, že som na to neprišla skôr?
Ešte chvíľu som spracovávala, čo sa vlastne deje.

"Nikdy ste neplánovali, že to prežijem. Ako som mohla byť taká naivná?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kitikara Kitikara | Web | 16. října 2014 v 22:06 | Reagovat

Koment bude, jen jsem docela zaneprázdněná, ne moc práce, prostě uvidím.

2 Catie Catie | Web | 17. října 2014 v 16:26 | Reagovat

jo jasné, ja to vydržím :P ako ti ide tvoje psaní?

3 Tamten Loki Tamten Loki | E-mail | Web | 30. listopadu 2014 v 9:12 | Reagovat

No jo, chlap. Jak na něj udělá oči hezká holka, je ztracenej :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama