6. kapitola

6. října 2014 v 18:00 | Catie |  Unesená
Ahoj, táto je zase prednastavená. Zistila som, že je to takto lepšie, lebo keď si to nechám na poslednú chvíľu, nikdy to nestíham - obzvlášť v pondelok, lebo to mám do večera školu. Ale je to zase odreagovanie na začiatku týždňa. Myslím, že ešte mi asi na dve - tri kapitoly vyjde iba také kecanie, ale potom sa už začne niečo diať :) Keď som to písala, tak mi tie okecávky liezli na nervy, lebo som sa chcela dobrať k niečomu inému, ale teraz sa mi celkom páčia aj tie :) Dúfam, že sa vám to bude páčiť :)


"Čo je s vami?" spýtal sa a, i keď nie práve ustarostene.
Ako vyzerám, keď si to všimol? "Nič, som len unavená," snažila som sa odpovedať, čo najvernejšie. Tváril sa pochybovačne, čo ho napadlo?
"Môžem vás zastúpiť, len ma musíte napojiť, ďalej to zvládnem aj bez vás." Zaujímavé, že sa o mňa tak stará. Isto mu niečo nesedí a chce sa o tom presvedčiť.
"Nie netreba, už som si oddýchla. Môžeme sa vrátiť do práce."

Keď som všetko poprihlasovala, zase so mňa začal rýpať, aby som išla do postele. "Ak sa bude niečo diať prídem vás zobudiť, veď ste za posledné dva dni spali sotva šesť hodín." Hovoril síce pekné veci, ale netváril sa nejako chápavo, hovoril to tak, akoby to mal premyslené. Vedela som, že ak ho neposlúchnem, bude si myslieť, že som dačo vyviedla alebo sa chystám vyviesť. Zatvárila som sa naoko veľmi vďačne a nechala som ho samého.

Nepríde na to, nemá na to ako prísť. Býval vždy v akcii, nič o tom nevie. Dúfam, dúfam, inak mám problém. Veď možno sa iba snaží ukázať, že nie je úplne zbytočný, lebo priznajme si, pol dňa vždy stojí nado mnou a to nie veľmi kvalifikovaná práca. A vyzerám fakt otrasne, komu by sa na mňa chcelo pozerať.
Problém som každopádne veľmi neporiešila, lebo mi skočil do myšlienok. A aj keby nie, tak to nevyriešim. Najrozumnejšie bude nechať veci ísť tak ako sú. Ja sa z tohto ošiaľu nejako spamätám, hovorila som si v duchu. Ignorovala som ten otravný, neodbytný hlások, ktorý mi vravel, že to je blbosť.
Spravila som si čaj a zobrala si ho so sebou do postele. "Chcem rýchlo zaspať, chcem rýchlo zaspať ..."

Zaspala som síce hneď, ale budila som sa asi každú polhodinu. Stále mi behal po rozume Loki, Barton za počítačom a to, čo som pred pár dňami spravila. Vedela som, že to bolo správne, ale už som to tak nechcela. A keďže som tieto úvahy mala pomedzi spánok, snívali sa mi do toho hrozné absurdnosti, v niektorých snoch som pozerala ako zomrel on, v iných ma zase sám zabíjal. Zobudila som sa hádam po štyroch hodinách, s hnusným pocitom. A možno práve preto sa mi šanca, že by mu mohli ublížiť zdala akási pravdepodobnejšia. Síce sa ho sama bojím. Ale keby len to.
Vypila som sa už dávno studený čaj a snažila sa z toho spamätať.

Vyšla som na chodbu a zase som zamierila do kuchyne, tentokrát niečo zjesť. Myslela som si, že keď vyjdem von z izby, prejde ma ten zlý pocit, ktorý na mne zanechal sen, ale nestalo sa tak. Počúvnuť rozum, mi teraz prišlo ako mimoriadne zlý nápad. Natierala som chlieb maslom, tak zúrivo, že sa skoro celý rozdrobil. Hádzala som ho do seba a uvedomila som si, že mu to musím povedať.



Nie je dôležité vedieť, čo presne k nemu cítim, ale viem, že je to tak správne - pre mňa. S plnými ústami mi to skrátka páli. Opláchla som si tvár v umývadle, prehrabla si prstami vlasy a odhodlane som išla za ním.

Cestou som premýšľala, ako mu to vlastne poviem. Začnem zoširoka, aby som mu dala čas na strávenie alebo rovno poviem, ako to je? Nuž, keby išlo o mňa, roztrhla by som sa ako hada bez ohľadu na spôsob podania. Snáď je miernejšia povaha. No, zlá úvaha - snáď ho to príliš nenaštve. Ďalšia blbosť. Prečo za ním vlastne idem? ......

Pripadám si ako malé decko, ktoré ide mame povedať, že rozbilo tú vázu, na ktorú malo zakázané siahať. Akurát, že už som veľká, takže je to oveľa ponižujúcejšie a hrozí mi viac, než že dostanem na zadok. Fakt to chcem riskovať? Ale áno, nemám na výber. No, to je príliš romanticky podané, na to, že ho poznám pár dní. Žiť by som s tým určite mohla - časom. A on mi neublíži. Určite nie. Nie.

Oooch, konečne som predo dvermi, koniec úvahám, ide sa na to. Super, som nervózna a to nie je dobre, lebo z toho mám vždy po tele fialové fľaky. Snáď sa tentokrát neobjavia.
Čakala som na "Ďalej", ale potom som si uvedomila, že nikdy neodpovedá a s oneskorením som otvorila dvere.

Zostala som tam stáť ako teľa. Pousmial sa, vstal z kresla a spýtal sa: "Nepôjdete ďalej?"
"Musím vám niečo povedať ...."
"Posaďte sa," skočil mi do reči.
No tak to by sme mali spraviť asi obaja, hlavne on. A čo najďalej odo mňa.
Uff, prečo je taký milý....
"Takže? Čo ste mi prišli povedať?"

Prečo sa stále usmieva? "No neviem ako začať", hypnotizovala som fľak na podlahe, "ide o to, že som spravila niečo, čo mi nebolo vyslovene zakázané, ale ani dovolené. Skôr sa automaticky počítalo s tým, že som pochopila aj bez toho." Prečo tak kecám? "Verila som, že je to správne, svojím spôsobom aj odvážne a neviem, čo ešte. Skrátka, som poslala správu do Shieldu, takže pravdepodobne už vedia, kde sme a ak nie, čoskoro to zistia." Odlepila som oči od podlahy a pozrela som naňho, ako sa tvári.

Bol prekvapený, zaskočený, zamyslený, kde sa stala chyba. Žiadne výraznejšie známky hnevu. Dokonca mu mykalo perami, akoby sa chcel už-už rozosmiať.
To som vyčítala z jedného pohľadu?? Nie som normálna.

Chvíľu bolo ticho. Hrobové. Vzala som mu reč? No tak, nech niečo povie, čokoľvek, už to bude večnosť.
"Kedy?"
"Pred dvomi dňami."
"Čo vás primälo k tomu, zmeniť názor?"
"Je to teraz dôležité?" opýtala som sa vyhýbavo.
"Zaujíma ma to", prekrížil si ruky na hrudi a s predstieranou nechápavosťou čakal na odpoveď.
"No, nijako to nesúvisí s tým, že by som začala schvaľovať vašu nadvládu nad Zemou."

Zdvihol obočie: "Takže?" No, milý môj, viac ti hovoriť nebudem. Ani omylom. Domysli si.
"Hmmm, no nič," povzdychol si. Ale isto si domyslel, síce je to iba chlap, ale toto mu je snáď jasné.

Vstal a začal sa prechádzať. A zase je ticho. Naschvál ma v tom necháva vydusiť.
"Čo bude ďalej?" povedz niečo konečne.
"Predpokladám, vzhľadom na to, že ste sa priznali, že môžem počítať s vašou ďalšou spoluprácou."
"Záleží na tom, čo budete chcieť. Povedala som vám to preto, že nechcem, aby vás zabili, nie aby ste vyhrali."
"Aha"............. "dobre, takže zatiaľ mi zistíte kde sú."
"A potom? Pozrite sa, nechcem, aby kvôli vašim ambíciám niekto zomrel a už vôbec nie s mojím požehnaním."

Zostal stáť predo mnou a tváril sa prenáramne pobavene a naoko trpezlivo.
"Ale, Alice, toto už sme predsa raz riešili. Môžem vás k tomu prinútiť."
Snažila som sa nesústrediť na tie zelené oči, ktoré sa týčili nado mnou a čo najpohŕdavejšie som mu povedala: "Ja viem, nehovorím, že to nespravím, ak budem musieť, iba že nechcem a neschvaľujem to. A navyše si nemyslím, že by ste to tak chceli spraviť. Prečo vás zaujímal dôvod, pre ktorý som zmenila názor?"
Typický úsmev. "O tomto sa porozprávame inokedy."

Pochopila som to ako prepustenie, tak som sa dala na odchod. Chytil ma za zápästie: "Kam sa tak ponáhľate?"
Wau, ešte som sa naňho nikdy nepozerala tak zblízka, je hrozne veľký. Nieee, toto nie. V jeho pohľade je niečo, čo ma priťahuje ako magnet, je nádherný, veľmi zvláštnym spôsobom láskavý. A isto má aj spústu kladných vlastností. Dobre, dajme aspoň jednu: .... Dokelu.
"Myslela som, že pre dnešok sme si toho povedali až dosť." Vďaka Bohu za posledné zvyšky zdravého rozumu.
Pustil ma.
"Hej, viac ako doteraz," hovoril s pobavením a akousi trpezlivosťou.
"No, tak mne už stačilo." Dobre, neznášam sa, ale v budúcnosti si za to môžem byť vďačná.

Už som sa naňho radšej ani nepozrela a vyšla som von. Vyšla - dúfam, že vyšla a nie vybehla, to bych nerada. J
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tamten Loki Tamten Loki | E-mail | Web | 30. listopadu 2014 v 9:03 | Reagovat

Jo jo, agentko, tak tohle už BYLA zrada. A to se ani nesnažil! :-D To je to typické ženské jednání. Vidím padoucha - a už mi měknou nohy :-D

2 Catie Catie | Web | 30. listopadu 2014 v 20:11 | Reagovat

noooo, hej :) veď komu sa páčia tí hodní :P

3 Fame Fox Fame Fox | Web | 30. prosince 2014 v 23:06 | Reagovat

Ja byť tou babou, alebo Lokim, už ich dám dokopy a poriadne by si to tam rozdali! :D
Som do toho tak zažraná, že sa mi ani nechce komentovať každú kapitolu. :D Ale páči sa mi to, nech už mi tam čokoľvek vadí... :D fakt sa mi to páči! :D :D

4 tales-of-midgard tales-of-midgard | 4. ledna 2015 v 20:43 | Reagovat

S tým pokušením som dlho bojovala - mala som takú verziu aj rozpísanú, ale takto tam je nejaké napätie. Viem, že si to dačo také pýta, ale viac ma to bavilo takto, je tam väčší priestor pre fantáziu, iné možnosti... Som rada, že sa ti to páči :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama