12. kapitola

28. října 2014 v 9:01 | Catie |  Unesená
Ahoj, ja som včera zabudla.... Tak tu máte ďalší :) Inak koniec som dopísala - menila som ho síce tisíckrát, ale už ho asi nezmením :) Nemám to podelené na kapitoly, ale asi tak na tri rýždne mi toho zostalo. Tento víkend sa mi zachcelo napísať jednorázovku, ale ako som to písala, mohla by z toho byť taká kratšia kapitolovka. Takže prozatím ju nezverejním, kým sa nerozhodnem, či ju dopíšem :)

Teraz som pozerala, že v tej minulej som nechala niečo v zátvorkách, ktoré boli čisto pre kamarátku, len som ich zabudla premazať. Ale tak dalo sa asi pochopiť :D

Jo, čo sa dnešnej týka, tak je menej násilná, ale aj tak stále hnusná - mala som, keď som to písala na prt náladu - bolo skúškové :P

Keď som sa prebrala, začala som uvažovať nad tým, čo asi robia s ním. Má tu so sebou veľkého brata, takže nič hrozné. Navyše naňho len tak niečo nezaberie. Neviem síce aký má prah bolesti, ale súdiac podľa jeho sily ho má asi trochu vyššie ako ja. Čo chcel spraviť s Tesseractom? A prečo doriti mi nenapadlo spýtať sa ho na to? Ten nápad s portálom nebol vôbec zlý. Len ma malo trknúť, že o tom som sa dozvedela od nich.
Ale na čo by mu bol prechod do iného sveta? Bifrost síce teraz používať nemôže, ale cestovanie medzi svetmi veľmi nesúvisí s nadvládou nad zemou. Tak na čo mu to bolo? Zbraň? Chcel by vládnuť popolu? Jedine žeby mal armádu. Nie z Asgardu, ale z nejakého iného sveta, natoľko sa v mytológií nevyznám, tak neviem, ktorý svet by sa mu na niečo také hodil.

Čo bude chcieť Fury odo mňa nabudúce? Musím si to asi ozaj premyslieť, lebo je možné, že viem viac, ako si uvedomujem a presne to myslel tým, že mám pouvažovať nad tým, čo mu poviem. Po dnešnej alebo včerajšej skúsenosti, neviem presne, sa isto zbytočne mlátiť nenechám. Nehovoriac o tom, že isto existuje aj nejaký nepríjemnejší spôsob získavania informácií. Zatiaľ som im dúfam neposkytla žiadny dôvod myslieť si, že im niečo náročky tajím. Iba to urýchľovali.

Čo je pre Shield dôležité vedieť? Isto to, ako som sa im nabúrala do systému. To by ich mohlo zaujímať. A ak nenájdu kocku, budú zo mňa ťahať, kde je. Ibaže to neviem. Nezmienil sa o niečom niekedy? .............. Nie.
Loki mal obavy z Thora, môžem tak potvrdiť, že Asgard je stále spojenec.
Čo ešte? Nič už mi nenapadá.

A Loki? Čo k nemu teraz cítim? Neviem. Nič neviem, a už mi to lezie pekne na nervy. Je to láska? Zamilovala som sa. Nie práve do správneho chlapa, ale zamilovala. Moje racionálne ja, mi síce hovorilo, že by som naňho radšej mala byť naštvaná, lebo ma dostal svojou nezodpovednosťou až sem. Nezodpovednosťou, ambíciami, všetkým tým čím zväčša je. Ale na druhej strane som sa nemohla donútiť prestať myslieť na teplo jeho pier, jeho silné, zároveň nežné zovretie, v ktorom som sa v tej chvíli ocitla, jeho dych, oči, hlas, vševedúci úsmev ........

Toto mi fakt stačí? Nikdy som sa takto pudovo nechovala. Tak ale bolo na ňom aj niečo iné. Jeho spôsoby, minulosť, charakter, skrytá osobnosť, ktorú som chcela objaviť. Tá osobnosť, ktorá ma na ňom priťahovala. Prečo si myslím, že sa kvôli mne zmení? V tej chvíli som v kútiku duše verila tomu, že nie je až taký zlý, že by sa mohol zmeniť. Ale ide to ešte? Žije hrozne dlho. Tak, ale nebol zlý odjakživa, zlý nie je vlastne ani teraz, len robí zlé veci.

Super ...... Ako som mohla niečomu takému veriť? Ako to, že tomu trochu verím stále? Je to nepravdepodobné, ale možno by sa mohol polepšiť. Dá sa vôbec zamilovať z rozumného dôvodu? To ťažko, dá sa tomu možno zabrániť, ale na to treba byť silnejší, ako som bola vtedy ja. Teraz s tým nič nespravím, už sa stalo. Som z toho šťastná, ale aj smutná, lebo sa to neskončí: a žili šťastne až do smrti. Nezamilovala som sa totiž do princa, ale do zloducha.

Som unavená, musím sa vyspať, lebo dlho nevydržím. Pomedzi moje úvahy mi priniesli niečo jesť, ale žeby som mala chuť sa nedalo povedať. Stále ma bolelo brucho a na žutie som tiež nemala odvahu. Ale niečo by som zjesť mala. Chutilo to rozhodne lepšie ako vyzeralo, asi ma chcú udržať pri zmysloch.

Pri ďalšom výlete do kúpelne už na mňa nebol taký pekný pohľad ako naposledy. Na líci som mala zaschnutú krv, polovicu tváre zelenomodrú a na ramenách mi vystúpili modriny. Neviem kde sa tam vzali, nepamätala som sa, čo by ich mohlo spôsobiť. Len tak ďalej.

Po ceste na výsluch som videla, že v jednom kancli sedí Thor. Vyzeralo to absurdne - človek oblečený ako on, tu. Ale nie je to veľký rozdiel oproti tomu, ako pôsobil Loki. Bavil sa s Furym a asi som si iba nahovárala, že po tom, čo som prešla okolo, mu o mne riaditeľ niečo hovoril.

Tentokrát som čakala ja. Fury neprišiel sám, bol s ním ešte Josh, bývalý kolega. Aspoň viem, čo sa po mne dnes bude chcieť. Uľavilo sa mi. Bola som rada, že vidím známu tvár až som úplne zabudla, čo si o mne Josh asi teraz myslí. "Ahoj", usmiala som sa jeho smerom, šéfa som zatiaľ ignorovala. Nič. Asi je po kamarátovi.

"Slečna, dnes sa porozprávame o slabých miestach v našom zabezpečení. Toto je mimochodom ďalší zločin, ktorého ste sa dopustili. Vedeli ste, že sú tam diery a neupozornili ste nás. Agentovi Farrelovi vysvetlíte, ako sa vám podarilo pripojiť tak, že to náš bezpečnostný systém nezachytil. A buďte detailná."
"Dobre, poviem vám ako som to spravila. Áno, vedela som, že je spôsob, ako sa k vám dostať, ale jediný, kto by to mohol spraviť som bola ja, lebo som celú sekciu viedla a tým pádom som mala všetky informácie. Okrem mňa to nemohol spraviť nikto. Takže ak v tom chcete zabrániť môjmu nástupcovi, lepšie si ho strážte. Ja som s Lokim neodišla dobrovoľne, pokiaľ si spomínate."
"Fajn", na chvíľu sa zamyslel. "Povedzte mu detaily, ja sa vrátim až skončíte", a zmizol.
Vysvetliť mu celý postup trvalo asi hodinu a ďalšiu sme strávili tým, že sme látali Furyho "diery".
Zrazu niekto rozrazil dvere, pozrela som sa tým smerom a nebol to nikto iný ako rozzúrený riaditeľ. Zabudla som dýchať. Je rozzúrený a prišiel sem, takže som mu ten dôvod dala ja.
"Na tých súradniciach, čo ste nám včera dali, nikto nebol."

"Ale, ja za to nemôžem. Možno sa presunuli, keď zistili, čo sa stalo", vyšlo zo mňa.
"Prečo ste nepovedali všetko?"
"Všetko?" zatvárila som sa nechápavo.
Takmer na mňa skočil, jednou rukou ma vytiahol zo stoličky.
"Máte už, čo sme potrebovali?", to patrilo Farrelovi. Hlas už mal vyrovnaný, ale paradoxne z neho išiel o to väčší strach.

"Hej, všetko", odpovedal mu roztrasene.
Ostala som stáť ako obarená, zatiaľ čo Fury zavolal na dvoch mužov čakajúcich na chodbe. Povedal im kam so mnou a odišiel niekde inde. Premýšľala som, či mal ako zistiť, že som mu nepovedala o ďalších dvoch miestach, kam smerovali Lokiho muži. Nemal na to ako prísť. Jedine, že by sa na to pýtal aj Lokiho.

No, tak to nebolo, ten by mu nepovedal nič. Možno sa naštval pre niečo iné. Alebo sa so mnou iba hrá, aby zistil, či som mu náhodou niečo nezamlčala. Ak sa bude dať, nesmiem sa mu s tým priznať, lebo tie súradnice nepoznám, čomu on rozhodne nebude veriť. Mala som mu o tom rovno povedať včera, bolo by to tak lepšie.

Cestu som ani veľmi nevnímala, do reality som sa vrátila až na jej konci. Boli sme inde ako včera. Môj pohľad si získalo kreslo, ktorého súčasťou boli putá a z neho som plynule prešla na striekačky s neznámym obsahom na stole.
Zvieralo mi vnútornosti, išla som sa zblázniť od strachu, čo so mnou chcú robiť. Nohy mi niekde na polceste vypovedali službu, takže ma ku kreslu prakticky dotiahli a priviazali za ruky aj nohy. Potom ma nechali samu.

Neviem, či som tam sedela päť minút alebo päť hodín. Trvalo nekonečne dlho, kým sa dvere znovu otvorili a prišiel Fury a niekto. Nevedela som, ako by som sa mala tváriť. V pohode by som byť nebola, ani keby som nič nevyviedla. Prekvapenú hrať nebudem. Strach úplne postačí, aj tak by som ho z tváre nevymazala, nech by som sa snažila sebevíc. A lepší nápad ako mlčať som tiež nedostala.

Chtiac-nechtiac som musela sledovať každý jeho pohyb. Toho druhého som si nevšímala, kým sa nezačal hrať s injekciami.
"Včera som hovoril, že vám nechcem zbytočne ubližovať, ale nedávate mi inú možnosť. Potrebujem informácie, Alice, a ušetrili by ste mne mnoho času a sebe bolesti, keby ste mi teraz povedali, čo ste včera zamlčali. Táto látka", kývol smerom k asistentovi, ktorý sa ku mne približoval s injekciou, "zvyšuje vašu vnímavosť na bolesť natoľko, že k nej ani nepotrebujete podnet."
Inštinktívne som sa snažila uhnúť z jeho dosahu, samozrejme, že to nešlo. Do predlaktia sa mi ponorila ihla. Zatiaľ som necítila nič.
"Takže, je niečo, čo sa vám dodatočne vybavilo?"
"Nie, mrzí ma, že ste nenašli, čo ste hľadali, ale vedeli ste, že sa to môže stať a ja už vám nemám, čo povedať." Začala som cítiť šteklenie na chrbte. Snažila som sa pohnúť tak, aby som sa poškrabala. Bolo to stále intenzívnejšie, rozlievalo sa odhora dole, až sa zmenilo na trhanie. Nebolo to ani tak bolestivé, ako skôr šokujúce, že niečo také sa dá urobiť s mojím telom.

"To, čo teraz cítite, môže byť ešte oveľa horšie. Takže?"
"Nepovedala som vám ešte o dvoch skupinách."
"Viem. Smiem sa spýtať, ako vás taká hlúposť napadla? Vedeli ste hádam, že v niektorej z nich by mohli ukrývať Tesseract?" pýtal sa znudene.
"Nie, neviem, ktorá z nich ho mala so sebou."

"Prečo by som vám to mal veriť? Zatiaľ ste iba klamali." Kývol na toho druhého a ten do mňa vyprázdnil ďalšiu ampulku.
Bolo to horšie, o dosť horšie. V končatinách, kde som dovtedy cítila iba mravčenie sa objavil trhavý pocit a o chrbtici to bolo sto razí horšie.
"Ktorá z nich, ho niesla? Chcem jej polohu."
"Ja neviem, ktorá."
"Dajme tomu. Povedzte mi súradnice obidvoch."
"Nepoznám ich. Preto som o nich nehovorila včera", snažila som sa hovoriť rýchlo, aby to čím skôr skončilo.

"Prosím?" urobil dramatickú pauzu, "pokúšate šťastie. Viete dobre, že to z vás dostanem, tak prečo to naťahujete?"
"Je mi ľúto. Toto mi môžete veriť. Neviete si ani len predstaviť, ako ma štve, že si práve teraz nespomínam."
Akoby na dôkaz toho, čo som práve povedala, ma pichlo v chrbte tak, že som sa vystrela maximálne, ako mi putá dovoľovali. "Je to pre vás aj tak zbytočné, už tam nebudú - ako ostatní. Lokiho ste chytili len kvôli tomu, že chcel odpútať pozornosť od nich, aby bola kocka v bezpečí pred vami."
"Vaše dohady ma nezaujímajú, kam išli tie dva tímy?"
"Ja neviem", to znelo zúfalo, je to fakt až také zlé?
"Spomeniete si."
"Nemá to význam. Skúšam to od prvého stretnutia s vami a nič. Tie dve skupiny nemali žiadny problém, nesledovala som ich tak ako ostatné a skrátka si nepamätám. Dialo sa toho vtedy veľa, nebola som úplne sústredená iba na navigáciu. Rozptyľoval ma. Neviem to." Horšie už to aj tak byť nemôže.

Blbosť, po tretej, to bolo neznesiteľné. Prečo neodpadnem, zošaliem z toho.
"Kde je Tesseract, Alice, povedzte mi to a ja vám pichnem toto. Hneď vás to prejde. Len mi to povedzte. Čo vám záleží na nejakých zbraniach, na mne alebo na ňom. Skrátka mi povedzte, kde je." Demonštratívne mi ukázal striekačku, v ktorej bola miesto priezračnej žltá tekutina. Feťák sa asi cíti podobne, keď pozerá na dávku.

Nepovedala som už nič. Nemalo to význam, chcelo sa mi plakať a slzy už boli na krajíčku. Keby som ich nechala tiecť aj tak by to asi nepomohlo, ale nebyť tej tvrdohlavosti, mohla som to aspoň vyskúšať, možno by mi uveril. Ktovie?
"Nemám na vás celý deň. Premyslite si to."


Výborne, pre dnešok sme skončili. Moment, neskončili, iba on skončil. Mňa tu nechal s tým druhým. "Trvá asi hodinu, kým jed vyprchá. Kým riaditeľovi nepoviete, čo chce alebo kým neuzná, že to neviete, ostanete takto", oznámil mi bez tónu, bez ľútosti, len tak.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kitikara Kitikara | Web | 29. října 2014 v 17:35 | Reagovat

Není tak brutální? Do psí nohy, ta poslední část mě tak dostala až to bolí. Tak dokonale mrazivé a chci další kapitolu, prosím. Fakt úžasně napsané.

2 Catie Catie | Web | 31. října 2014 v 16:40 | Reagovat

no tak možnože je, ale je to menej fyzické :) Som rada, že sa ti to páči, lebo ak by sa ti toto nerátalo, tak by ťa ďalšia časť asi naštvala :) Idem ju upraviť do čitateľnej podoby, lebo mi na to nejako celý týždeň nevyšiel čas.

3 Catie Catie | Web | 31. října 2014 v 17:08 | Reagovat

nie ďalšia, ale ďalsia- ďalšia :)

4 Tamten Loki Tamten Loki | E-mail | Web | 30. listopadu 2014 v 9:46 | Reagovat

Je to ode mě asi pěkně hnusné, ale... ne že bych jí to přála, to asi nikomu, ale prostě si to vykoledovala. Jistý pocit zadostiučinění, že jen neudělala smutné oči, a všechno jí neprošlo, přeci jen pociťuji 8-)

5 Catie Catie | Web | 30. listopadu 2014 v 20:19 | Reagovat

Nie je to od teba hnusné, aj ja som to tak brala, len mi bolo trošku hanba, keď som to písala. Ináč to nešlo :P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama