Říjen 2014

13.kapitola

31. října 2014 v 17:07 | Catie |  Unesená
Prechádam do inej osoby - na to je to autorské písanie na prt. Bude tu tých prechodov teraz viac, pochopíte po prvej vete :) no, ten minulý diel bol ešte brutálny, po opätovnom prečítaní uznávam. Pôvodná verzia bola možno ešte horšia, ale podario sa mi to zaobaliť. Viem, že ste zvedaví na Alice, ale to bude až v pondelok, lebo by bola táto kapitola moc dlhá .... :D Krásny víkend prajem

Loki bol zavretý neďaleko, na rukách mal náramky obmedzujúce mágiu. Bol relatívne spokojný, zatiaľ to vyzeralo tak, že nemajú tušenia, kde Tesseract hľadať. Jedinú starosť mu robila Alice. Sám nevedel prečo mu to dievča prirástlo k srdcu. Nikdy predtým sa mu to nestalo a to nie je najmladší. Túžil mať ju pre seba, vlastniť ju. Bola iná, bola odvážna, nebála sa ho, bola silná, ale preňho bola stále zraniteľná. Vedel aj to, že ju priťahoval, ale to nebolo nič výnimočné. On však túžil po nej.
Najprv ju chcel iba nechať ísť. Ale neskôr ju chcel pre seba, navyše už vedel, že by jej to ani najmenej nevadilo. Myslel si, že presvedčiť okolie, že je v tom nevinne, nebude problém. Keď mu povedala, ako sa mýlil, nebolo to preňho príjemné počúvanie. Nechcel o ňu prísť, príliš neskoro si uvedomil, že potrebuje jeho ochranu. S tým, že jej hrozí smrť vôbec nerátal, predpokladal, že ju ospravedlní ten pokus o jeho zradu.
Nevedel ako na tom je, nikto mu to nepovedal a on sa nechcel pýtať, aby im nenapadlo využiť to proti nemu, čím by jej spôsobil ďalšie problémy. Fury za ním zo dva razy bol, skúšal sa ho pýtať, ale on bol rozhodnutý nič mu nepovedať. Keďže mu to poľahky prešlo, dovtípil sa, že informácie asi dostáva aj od niekoho iného, čo znamená, že Alice bude v poriadku. Síce sa o nej nikdy menovite nezmienil.
Zatláčal do podvedomia všetky pochybnosti o tom, či to tak je. Nemohol si predsa priznať, že jej spôsobil mučenie alebo smrť. To nie. Ale aj tak stále čakal na Thora, ktorý je vždy plný empatie so všetkými bratovými obeťami a určite sa o nej zmieni, až ho príde navštíviť. Prekvapovalo ho, že je tu už takmer deň a brat sa stále neukázal. Už čoskoro príde, to vedel.
Druhý deň doobeda sa naozaj ukázal.
"Vitaj, našiel si si čas?" spýtal sa ho uštipačne.
Thor sa naňho unaveno-zronene pozrel. Na to bol ozaj zvedavý.
"Nemám náladu na tvoje hry, Loki."
"Prečo si teda tu? Nemyslíš si predsa, že ti poviem, kde je. To si nemyslel ani ten jednooký smrteľník, ty ma predsa poznáš lepšie. Síce, ..... nepoznáš."
"Kde sa v tebe vzala tá zlosť? Nič som ti predsa neurobil ja ani nikto z Asgardu, ani z tejto planéty."
Loki sa šialenecky zasmial. "Vieš dobre, prečo to robím. Mal som vládnuť ja , nie ty. Nemal si právo, bol som tvoj kráľ."
"Nebol Loki, nikdy si nebol. Otec upadol do spánku bohov, iba si ho zastúpil."
"A kde si bol vtedy ty?"
Thor sa len trpko zasmial, videl, že v tomto sa s bratom nezhodne. Skúsil to teda inak.
"Neuvedomuješ si, koľko utrpenia spôsobuješ nevinným ľudom? To predsa žiadny kráľ nerobí."
"Nebuď tak naivný, prosím ťa. Čo postváral tvoj otec predtým, ako si vydobil svoje postavenie? Rozdával deviatim svetom cukríky?"
"To neporovnávaj, robil to pre ich dobro, nie pre vlastné uspokojenie ako ty."
"A komu som ublížil? Zabil som pár klamárov a zabijakov, v rámci rovnováhy vo vesmíre to nič neznamená, ak sa už na to pozeráš tak globálne."
"Dobre, spôsobil si smrť pár vrahov, ale tí nie sú jediní, ktorým si tu ublížil."
Loki spýtavo vytiahol obočie.
"Čo to dievča?"
"Ona ... je mŕtva?" skúsil to povedať s čo najbadateľnejším nezáujmom.
"Nie." Uľavilo sa mu, ale všimol si tú starosť jeho natvrdnutý brat? "Stále žije."
"Takže? O čo ti ide?"
"Ty si neuveriteľný. Evidentne ti pomáhala a je ti úplne jedno, čo sa s ňou stane."
"Evidentne ....?" dožadoval sa vysvetlenia.
"Rozhodne nevyzerá, že pracuje pre nich."
Pochopil.
"Vieš čo, neviem na čo som sem vôbec chodil, ty si beznádejný." A s tým odišiel.
"Áno, na čo?" povedal skôr pre seba ako pre Thora, ale ten to počul, lebo len pokrútil hlavou.
V Lokim sa ozvalo svedomie. Alice žije a nie je na tom asi úplne najhoršie. Ale mohlo by jej byť aj lepšie. Čo to dopustil? Ako ju mohol zo svojich premyslených plánov takto vynechať a zanedbať tú možnosť, že sa jej môže niečo stať? Na smrteľníkoch mu nikdy nezáležalo, ale s ňou to bolo iné. Ale čo pre ňu môže urobiť? Celá situácia je hrozne nešikovná. Nechce obetovať priveľa.
Nielen Loki sa niečo dozvedel. Thor videl, že bol nesvoj, keď sa zmienil o tej žene. A nesúviselo to iba s tým, že išlo o nežné pohlavie, išlo o niečo osobnejšie. Vlastne už vedel, čo sa deje, ale stále nemohol uveriť tomu, že práve jeho brat ......... Čože? Pripustil, že mu na nej záleží, len nevie ako veľmi. Čo mu to o nej ráno povedal Fury? "Tá žena nás zradila - pomáhala Lokimu."
"A čo od nej chcete? Povedala vám niečo o Tesseracte?"
"Vravela, že jej o ničom nepovedal, ale niečo predsa len vedela. Dúfam, že podľa toho ho nájdeme. Za hodinu by sa mal vrátiť prieskumný tím."
"Tie zranenia jej nespôsobil on." Povedal to iba, aby sa uistil, lebo v niečom takom o bratovi nepochyboval.
"Nie, pomáhala mu dobrovoľne." V Thorovej tvári sa objavilo zhnusenie. "Takto sa u vás správate k ženám?" spýtal sa neveriaco.
Fury bol z jeho reakcie zaskočený. Čo si akože myslel? Tú kocku potrebujú získať naspäť od toho šialenca, nebude sa pritom predsa obzerať za slušnosťou a spôsobmi.
"Bolo to nevyhnutné?"
"Pozrite sa ja pracujem rýchlo a sakra že dobre, nemám chuť strácať čas so zradcami."
Thor musel zistiť, čo sa s ňou deje. Ak na niekom Lokimu záleží, nemôže dopustiť, aby sa mu niečo stalo. Bola to možno jedna z mála dobrých vecí, ktoré si za posledný čas na bratovi všimol. A nechcel, aby to niekto zničil. Nejakého agenta sa spýtal, kde by mohla teraz byť. Poslal ho na koniec chodby.
Cez sklo videl, že je zviazaná a deje sa s ňou niečo čudné. Vyzeralo to akoby mala silné bolesti, ale nevedel prečo. Odpoveď prišla ako na zavolanie. Muž, čo pri nej bol, jej pichol do ruky nejakým predmetom, čo Thor predtým ešte nevidel a vstriekol tým do nej akúsi tekutinu. Po rozhovore s Furym si vyvodil, čo by to asi mohlo byť.
Bilo sa to s jeho predstavou o mužnosti a chvíľu bojoval sám so sebou, aby nevtrhol dnu a jednu tomu chlapovi nevrazil a vzápätí za tým istým účelom nevyhľadal aj Furyho. Snažil sa urputne prísť na to, čo by mohol pre ňu urobiť, ale nič konštruktívnejšie ho nenapadlo.

Furymu o tom povedať nemôže, lebo by to mohol zneužiť a nebol si celkom istý, ako by sa zachoval brat. Len musí nejako zaistiť, že to dievča nezomrie, lebo to by Lokimu nespravil. Ak je to tak, ako si myslel, nikdy by mu také niečo neodpustil. A asi ani sebe, čo je ešte horšie. Navyvádzal už dosť vecí, s ktorými sa bude musieť skôr či neskôr vysporiadať.

12. kapitola

28. října 2014 v 9:01 | Catie |  Unesená
Ahoj, ja som včera zabudla.... Tak tu máte ďalší :) Inak koniec som dopísala - menila som ho síce tisíckrát, ale už ho asi nezmením :) Nemám to podelené na kapitoly, ale asi tak na tri rýždne mi toho zostalo. Tento víkend sa mi zachcelo napísať jednorázovku, ale ako som to písala, mohla by z toho byť taká kratšia kapitolovka. Takže prozatím ju nezverejním, kým sa nerozhodnem, či ju dopíšem :)

Teraz som pozerala, že v tej minulej som nechala niečo v zátvorkách, ktoré boli čisto pre kamarátku, len som ich zabudla premazať. Ale tak dalo sa asi pochopiť :D

Jo, čo sa dnešnej týka, tak je menej násilná, ale aj tak stále hnusná - mala som, keď som to písala na prt náladu - bolo skúškové :P

Keď som sa prebrala, začala som uvažovať nad tým, čo asi robia s ním. Má tu so sebou veľkého brata, takže nič hrozné. Navyše naňho len tak niečo nezaberie. Neviem síce aký má prah bolesti, ale súdiac podľa jeho sily ho má asi trochu vyššie ako ja. Čo chcel spraviť s Tesseractom? A prečo doriti mi nenapadlo spýtať sa ho na to? Ten nápad s portálom nebol vôbec zlý. Len ma malo trknúť, že o tom som sa dozvedela od nich.
Ale na čo by mu bol prechod do iného sveta? Bifrost síce teraz používať nemôže, ale cestovanie medzi svetmi veľmi nesúvisí s nadvládou nad zemou. Tak na čo mu to bolo? Zbraň? Chcel by vládnuť popolu? Jedine žeby mal armádu. Nie z Asgardu, ale z nejakého iného sveta, natoľko sa v mytológií nevyznám, tak neviem, ktorý svet by sa mu na niečo také hodil.

Čo bude chcieť Fury odo mňa nabudúce? Musím si to asi ozaj premyslieť, lebo je možné, že viem viac, ako si uvedomujem a presne to myslel tým, že mám pouvažovať nad tým, čo mu poviem. Po dnešnej alebo včerajšej skúsenosti, neviem presne, sa isto zbytočne mlátiť nenechám. Nehovoriac o tom, že isto existuje aj nejaký nepríjemnejší spôsob získavania informácií. Zatiaľ som im dúfam neposkytla žiadny dôvod myslieť si, že im niečo náročky tajím. Iba to urýchľovali.

Čo je pre Shield dôležité vedieť? Isto to, ako som sa im nabúrala do systému. To by ich mohlo zaujímať. A ak nenájdu kocku, budú zo mňa ťahať, kde je. Ibaže to neviem. Nezmienil sa o niečom niekedy? .............. Nie.
Loki mal obavy z Thora, môžem tak potvrdiť, že Asgard je stále spojenec.
Čo ešte? Nič už mi nenapadá.

A Loki? Čo k nemu teraz cítim? Neviem. Nič neviem, a už mi to lezie pekne na nervy. Je to láska? Zamilovala som sa. Nie práve do správneho chlapa, ale zamilovala. Moje racionálne ja, mi síce hovorilo, že by som naňho radšej mala byť naštvaná, lebo ma dostal svojou nezodpovednosťou až sem. Nezodpovednosťou, ambíciami, všetkým tým čím zväčša je. Ale na druhej strane som sa nemohla donútiť prestať myslieť na teplo jeho pier, jeho silné, zároveň nežné zovretie, v ktorom som sa v tej chvíli ocitla, jeho dych, oči, hlas, vševedúci úsmev ........

Toto mi fakt stačí? Nikdy som sa takto pudovo nechovala. Tak ale bolo na ňom aj niečo iné. Jeho spôsoby, minulosť, charakter, skrytá osobnosť, ktorú som chcela objaviť. Tá osobnosť, ktorá ma na ňom priťahovala. Prečo si myslím, že sa kvôli mne zmení? V tej chvíli som v kútiku duše verila tomu, že nie je až taký zlý, že by sa mohol zmeniť. Ale ide to ešte? Žije hrozne dlho. Tak, ale nebol zlý odjakživa, zlý nie je vlastne ani teraz, len robí zlé veci.

Super ...... Ako som mohla niečomu takému veriť? Ako to, že tomu trochu verím stále? Je to nepravdepodobné, ale možno by sa mohol polepšiť. Dá sa vôbec zamilovať z rozumného dôvodu? To ťažko, dá sa tomu možno zabrániť, ale na to treba byť silnejší, ako som bola vtedy ja. Teraz s tým nič nespravím, už sa stalo. Som z toho šťastná, ale aj smutná, lebo sa to neskončí: a žili šťastne až do smrti. Nezamilovala som sa totiž do princa, ale do zloducha.

Som unavená, musím sa vyspať, lebo dlho nevydržím. Pomedzi moje úvahy mi priniesli niečo jesť, ale žeby som mala chuť sa nedalo povedať. Stále ma bolelo brucho a na žutie som tiež nemala odvahu. Ale niečo by som zjesť mala. Chutilo to rozhodne lepšie ako vyzeralo, asi ma chcú udržať pri zmysloch.

Pri ďalšom výlete do kúpelne už na mňa nebol taký pekný pohľad ako naposledy. Na líci som mala zaschnutú krv, polovicu tváre zelenomodrú a na ramenách mi vystúpili modriny. Neviem kde sa tam vzali, nepamätala som sa, čo by ich mohlo spôsobiť. Len tak ďalej.

Po ceste na výsluch som videla, že v jednom kancli sedí Thor. Vyzeralo to absurdne - človek oblečený ako on, tu. Ale nie je to veľký rozdiel oproti tomu, ako pôsobil Loki. Bavil sa s Furym a asi som si iba nahovárala, že po tom, čo som prešla okolo, mu o mne riaditeľ niečo hovoril.

Tentokrát som čakala ja. Fury neprišiel sám, bol s ním ešte Josh, bývalý kolega. Aspoň viem, čo sa po mne dnes bude chcieť. Uľavilo sa mi. Bola som rada, že vidím známu tvár až som úplne zabudla, čo si o mne Josh asi teraz myslí. "Ahoj", usmiala som sa jeho smerom, šéfa som zatiaľ ignorovala. Nič. Asi je po kamarátovi.

"Slečna, dnes sa porozprávame o slabých miestach v našom zabezpečení. Toto je mimochodom ďalší zločin, ktorého ste sa dopustili. Vedeli ste, že sú tam diery a neupozornili ste nás. Agentovi Farrelovi vysvetlíte, ako sa vám podarilo pripojiť tak, že to náš bezpečnostný systém nezachytil. A buďte detailná."
"Dobre, poviem vám ako som to spravila. Áno, vedela som, že je spôsob, ako sa k vám dostať, ale jediný, kto by to mohol spraviť som bola ja, lebo som celú sekciu viedla a tým pádom som mala všetky informácie. Okrem mňa to nemohol spraviť nikto. Takže ak v tom chcete zabrániť môjmu nástupcovi, lepšie si ho strážte. Ja som s Lokim neodišla dobrovoľne, pokiaľ si spomínate."
"Fajn", na chvíľu sa zamyslel. "Povedzte mu detaily, ja sa vrátim až skončíte", a zmizol.
Vysvetliť mu celý postup trvalo asi hodinu a ďalšiu sme strávili tým, že sme látali Furyho "diery".
Zrazu niekto rozrazil dvere, pozrela som sa tým smerom a nebol to nikto iný ako rozzúrený riaditeľ. Zabudla som dýchať. Je rozzúrený a prišiel sem, takže som mu ten dôvod dala ja.
"Na tých súradniciach, čo ste nám včera dali, nikto nebol."

"Ale, ja za to nemôžem. Možno sa presunuli, keď zistili, čo sa stalo", vyšlo zo mňa.
"Prečo ste nepovedali všetko?"
"Všetko?" zatvárila som sa nechápavo.
Takmer na mňa skočil, jednou rukou ma vytiahol zo stoličky.
"Máte už, čo sme potrebovali?", to patrilo Farrelovi. Hlas už mal vyrovnaný, ale paradoxne z neho išiel o to väčší strach.

"Hej, všetko", odpovedal mu roztrasene.
Ostala som stáť ako obarená, zatiaľ čo Fury zavolal na dvoch mužov čakajúcich na chodbe. Povedal im kam so mnou a odišiel niekde inde. Premýšľala som, či mal ako zistiť, že som mu nepovedala o ďalších dvoch miestach, kam smerovali Lokiho muži. Nemal na to ako prísť. Jedine, že by sa na to pýtal aj Lokiho.

No, tak to nebolo, ten by mu nepovedal nič. Možno sa naštval pre niečo iné. Alebo sa so mnou iba hrá, aby zistil, či som mu náhodou niečo nezamlčala. Ak sa bude dať, nesmiem sa mu s tým priznať, lebo tie súradnice nepoznám, čomu on rozhodne nebude veriť. Mala som mu o tom rovno povedať včera, bolo by to tak lepšie.

Cestu som ani veľmi nevnímala, do reality som sa vrátila až na jej konci. Boli sme inde ako včera. Môj pohľad si získalo kreslo, ktorého súčasťou boli putá a z neho som plynule prešla na striekačky s neznámym obsahom na stole.
Zvieralo mi vnútornosti, išla som sa zblázniť od strachu, čo so mnou chcú robiť. Nohy mi niekde na polceste vypovedali službu, takže ma ku kreslu prakticky dotiahli a priviazali za ruky aj nohy. Potom ma nechali samu.

Neviem, či som tam sedela päť minút alebo päť hodín. Trvalo nekonečne dlho, kým sa dvere znovu otvorili a prišiel Fury a niekto. Nevedela som, ako by som sa mala tváriť. V pohode by som byť nebola, ani keby som nič nevyviedla. Prekvapenú hrať nebudem. Strach úplne postačí, aj tak by som ho z tváre nevymazala, nech by som sa snažila sebevíc. A lepší nápad ako mlčať som tiež nedostala.

Chtiac-nechtiac som musela sledovať každý jeho pohyb. Toho druhého som si nevšímala, kým sa nezačal hrať s injekciami.
"Včera som hovoril, že vám nechcem zbytočne ubližovať, ale nedávate mi inú možnosť. Potrebujem informácie, Alice, a ušetrili by ste mne mnoho času a sebe bolesti, keby ste mi teraz povedali, čo ste včera zamlčali. Táto látka", kývol smerom k asistentovi, ktorý sa ku mne približoval s injekciou, "zvyšuje vašu vnímavosť na bolesť natoľko, že k nej ani nepotrebujete podnet."
Inštinktívne som sa snažila uhnúť z jeho dosahu, samozrejme, že to nešlo. Do predlaktia sa mi ponorila ihla. Zatiaľ som necítila nič.
"Takže, je niečo, čo sa vám dodatočne vybavilo?"
"Nie, mrzí ma, že ste nenašli, čo ste hľadali, ale vedeli ste, že sa to môže stať a ja už vám nemám, čo povedať." Začala som cítiť šteklenie na chrbte. Snažila som sa pohnúť tak, aby som sa poškrabala. Bolo to stále intenzívnejšie, rozlievalo sa odhora dole, až sa zmenilo na trhanie. Nebolo to ani tak bolestivé, ako skôr šokujúce, že niečo také sa dá urobiť s mojím telom.

"To, čo teraz cítite, môže byť ešte oveľa horšie. Takže?"
"Nepovedala som vám ešte o dvoch skupinách."
"Viem. Smiem sa spýtať, ako vás taká hlúposť napadla? Vedeli ste hádam, že v niektorej z nich by mohli ukrývať Tesseract?" pýtal sa znudene.
"Nie, neviem, ktorá z nich ho mala so sebou."

"Prečo by som vám to mal veriť? Zatiaľ ste iba klamali." Kývol na toho druhého a ten do mňa vyprázdnil ďalšiu ampulku.
Bolo to horšie, o dosť horšie. V končatinách, kde som dovtedy cítila iba mravčenie sa objavil trhavý pocit a o chrbtici to bolo sto razí horšie.
"Ktorá z nich, ho niesla? Chcem jej polohu."
"Ja neviem, ktorá."
"Dajme tomu. Povedzte mi súradnice obidvoch."
"Nepoznám ich. Preto som o nich nehovorila včera", snažila som sa hovoriť rýchlo, aby to čím skôr skončilo.

"Prosím?" urobil dramatickú pauzu, "pokúšate šťastie. Viete dobre, že to z vás dostanem, tak prečo to naťahujete?"
"Je mi ľúto. Toto mi môžete veriť. Neviete si ani len predstaviť, ako ma štve, že si práve teraz nespomínam."
Akoby na dôkaz toho, čo som práve povedala, ma pichlo v chrbte tak, že som sa vystrela maximálne, ako mi putá dovoľovali. "Je to pre vás aj tak zbytočné, už tam nebudú - ako ostatní. Lokiho ste chytili len kvôli tomu, že chcel odpútať pozornosť od nich, aby bola kocka v bezpečí pred vami."
"Vaše dohady ma nezaujímajú, kam išli tie dva tímy?"
"Ja neviem", to znelo zúfalo, je to fakt až také zlé?
"Spomeniete si."
"Nemá to význam. Skúšam to od prvého stretnutia s vami a nič. Tie dve skupiny nemali žiadny problém, nesledovala som ich tak ako ostatné a skrátka si nepamätám. Dialo sa toho vtedy veľa, nebola som úplne sústredená iba na navigáciu. Rozptyľoval ma. Neviem to." Horšie už to aj tak byť nemôže.

Blbosť, po tretej, to bolo neznesiteľné. Prečo neodpadnem, zošaliem z toho.
"Kde je Tesseract, Alice, povedzte mi to a ja vám pichnem toto. Hneď vás to prejde. Len mi to povedzte. Čo vám záleží na nejakých zbraniach, na mne alebo na ňom. Skrátka mi povedzte, kde je." Demonštratívne mi ukázal striekačku, v ktorej bola miesto priezračnej žltá tekutina. Feťák sa asi cíti podobne, keď pozerá na dávku.

Nepovedala som už nič. Nemalo to význam, chcelo sa mi plakať a slzy už boli na krajíčku. Keby som ich nechala tiecť aj tak by to asi nepomohlo, ale nebyť tej tvrdohlavosti, mohla som to aspoň vyskúšať, možno by mi uveril. Ktovie?
"Nemám na vás celý deň. Premyslite si to."


Výborne, pre dnešok sme skončili. Moment, neskončili, iba on skončil. Mňa tu nechal s tým druhým. "Trvá asi hodinu, kým jed vyprchá. Kým riaditeľovi nepoviete, čo chce alebo kým neuzná, že to neviete, ostanete takto", oznámil mi bez tónu, bez ľútosti, len tak.

11. kapitola

24. října 2014 v 20:00 | Catie |  Unesená
Ahoj, ahoj :), tento článok je prednastavený, cez víkend nebudem mať net. Ospravedlňujem sa za túto kapitolu - je tam málo Lokiho, ale vynahradím to v nasledujúcich :P

Len čo vyšiel z miestnosti, prišli po mňa stráže a odviedli ma do cely. Uložila som sa na posteľ a snažila som sa nájsť si dobrú polohu, čo išlo s rukami za chrbtom dosť ťažko. No, ich zaobchádzanie sa nedá veľmi porovnať s Lokiho. Ranky ma štípu, zúfalo túžim po vode, ktorou by som ich mohla schladiť, aby to bolelo o čosi menej. Nehovoriac o tom, že som smädná ako ťava. Čo im zajtra poviem? Lokiho plány asi poznajú lepšie než ja, neviem, čo im mám k tomu povedať viac. Veď to, čo o to viem ja, mám len z ich e-mailov. Ale nebudú mi to veriť. Prečo by mali, uveria mi až po veľmi dlhej dobe - veľmi dlhej pre mňa. Majú ma za zradcu, takže im je jedno, či to prežijem.

Dokelu, prečo musím byť tak bezcenný zradca. Keby im mám, čo povedať, tak im to asi zajtra poviem hneď medzi dverami. Chcela by som sa vyhnúť iba tomu, čo sa medzi nami dialo. To sa pokúsim nespomenúť.
Zabijú ma. Nemá mi kto a ani ako pomôcť. Takže by som sa mala snažiť ten čas dovtedy, čo najviac skrátiť, lebo nebude príjemný. Môžem si za to sama. Ale nie, nemôžem, buď by ma zabil Loki alebo oni. Síce, teraz si paradoxne začínam myslieť, že práve on by ma nezabil a možno ani neublížil.

Spomenula som si na jeho vôňu, ktorá mi udrela do nosa, keď sme sa bozkávali. Nemôžem uveriť, že tak pred tromi hodinami som sa ho dotýkala a on mňa. Je to smiešne alebo naivné, keď mi chýba? Možno, je to jedno. Tak ale môžem teraz rozmýšľať nad niečím iným, čo by bolo príjemnejšie?
Asi nie. Ktovie, čo im povie on. Akú hru chce hrať, veď on, na rozdiel odo mňa, tu chce byť. Nebol čas sa ho na to spýtať, teraz si tým budem márne lámať hlavu.
Mala by som radšej spať. Na čo mám myslieť, aby som sa upokojila? Dokelu. Čo asi teraz robia rodičia? A sestra? Povedia im, čo sa stalo? Nie, teraz takto nemysli. Budem si predstavovať niektorý z príjemných dní, ktoré sme spolu strávili, keď som bola malá. Chvíľu som lovila v pamäti dobrú spomienku a potom už to išlo ľahko. Prečo mi do toho stále skáču chvíle s Lokim? Keď sme sa videli prvý raz, keď som sa za ním plížila s tým, že som ho prezradila. Bol vtedy úžasný. V tej chvíli mi to síce tak neprišlo, lebo som sa ho trochu bála, ale spätne ... už spím.

Ráno (asi bolo ráno) ma prebralo elektronické pípnutie a hneď po tom lúč svetla, ktorý išiel z chodby. Hneď som sa posadila a snažila sa zaostriť. Ráno sa mi vždy točí hlava, aj keď práve nie som vyprahnutá ako Sahara. Čakali ma dvaja agenti.
"Poďte." No teda, sú fakt ukecaní.
Už, už som sa išla na čosi spýtať ( čo je ti už zrejmé MAJKA), keď odpoveď prišla sama. Otvorili predo mnou dvere do kúpeľne: "Máte päť minút", a pustili ma.
"Mohli by ste?", otočila som sa im tak, aby mi mohli uvoľniť ruky. Len, čo sa zavreli dvere, chlípala som vodu ako o život. Pošúchala som si zápästia, vyzerali hrozne. Mali tam zrkadlo. Vyzerala som fakt úžasne. Celá obitá, so zaschnutou krvou na škrabancoch, zaujímavé, že mi neopuchla pusa.

Presne o päť minút sa ozvalo zaklopanie a ja som hneď na to vyšla von.
Zobrali ma do vypočúvacej miestnosti. Do podobnej ako včera, bola iba o niečo menšia.
Fury už tam bol opretý o stôl. Bola tam celkom kosa a ja som mala iba to tielko. Naskočila mi husia koža, nechcem sa klepať ako ratlík. Agent ma nasmeroval k Furymu.

"Vyspali sme sa dobre?", spýtal sa sarkasticky. Haha.
"Áno, za to ďakujem pekne", pokúsila som sa o uštipačný tón, ale preskočil mi hlas. Doriti.
"Vyzeráte, že s vami nám to pôjde ako po masle. Takže, slečna, čo ste si pre mňa pripravili?" uškŕňal sa pri tom.
"A čo chcete presne počuť?" Nemala by som sa s ním zahrávať, ale ten hlas mi len ujel a on sa na mne nebude smiať ako na usmrkanom decku.

Z ležérneho spôsobu prešiel do netrpezlivého. "Na čo potreboval Tesseract?"
"Aha, tá modrá svietiaca" ......... Úder do tváre prišiel z ničoho nič, žiadne varovanie, vyhrážanie, len tak. Vďaka Bohu, že ma trafili na druhú stranu, ako som včera spadla. Aj tak som chvíľu videla iba iskričky a z Furyho sa stala iba veľká šmuha. Ale nespadla som, na čo som patrične hrdá. Kým sa mi vyjasnil pohľad, siahla som si na tvár. Bolela ako šialená. Fury ma chvíľu nechal uvedomiť si, čo sa stalo, a že to príde až budem kecať z cesty nabudúce.

"OK., pochopila som, žiadne srandy."
"Chytrá holka. Držte sa toho, niektorým toto poznanie dá viac zabrať. Takže, čo s ním plánoval urobiť?"
"Ovládnuť Zem, ja neviem ako."
"Čo o tom viete?"
"Pochopila som, že je to zdroj energie. Chceli ho nejako zdokonaliť, neviem ako a neviem na čo. Možno zbraň. Ako vy."
Ignoroval moju poslednú narážku. "Mám vám veriť, že nič viac neviete?"
"Verte si čomu chcete, ale je to pravda, neviem, ako konkrétne ho chcel použiť."
Teraz som to videla, iba nepatrne pohol hlavou, čo hlavou, obočím, stál tam ako socha. Tentokrát to bolelo o trochu viac, na to isté miesto. Musela som sa oprieť o stôl.
"To nie je všetko, Alice. Povedzte mi úplne všetko."

"Potreboval irídium, aby bol portál stabilný. Neviem, čo tým myleli. O ničom takom som pred tým nepočula."
Tentokrát ma ten poskok trafil do žalúdka. Musím uznať, že filmová reakcia bola vždy veľmi blízko skutočnosti. V momente ma prehlo dopredu a zúfalo som nechcela ísť k zemi. Išla som. Z filmu som akurát nevypozorovala, že sa človeka zmocní hnusný dusivý pocit v hrudníku. Rozkašľala som sa, zakiaľčo sa mi Fury trpezlivo prihováral:

"To nie je novinka, o tom vieme a vy viete, že my vieme, lebo ste čítali naše správy. A aj viete o akom portále je reč, lebo ste si určite prečítali ako sa dostal na zem. Vymyslite si niečo originálnejšie."
"Ja ale neviem, je to také neuveriteľné? Bol tam stále hluk. Nepočula som o čom sa bavili. Tomu, čo robili som nerozumela. A predstavte si, že on sa mi s tým nezdôveril. Spýtajte sa ma na niečo iné, poviem vám to, len nechcite, aby som vám povedala niečo, čo sama neviem."

"Dobre, Alice, verím vám. Ale ešte si to niekedy overím. Skoro. A teraz mi skúste povedať, či sa im podarilo dokončiť svoju prácu na tom zariadení."
"Myslím, že nie."
" A kde je ten Tesseract teraz?"
"To netuším."
Agent mi za vlasy zdvihol hlavu a Fury mi stlačil líce. Nekomentujem.

"Viete to. Kým sme prišli, čakali ste nás vo vašom úkryte a z analýzy dát vieme, že ste boli napojená na náš navigačný systém. Nevieme len, na akú oblasť ste boli zameraná. Tak nám to povedzte a ja vás pre dnešok nechám."
Cítila som, že mi slzia oči. Keď som otvorila ústa, hneď mi líce pustil.
"Neviem presne, kde je. Navigovala som 3 skupiny, ktoré išli každá úplne inam. Neboli to významné budovy, ani neboli v meste. Všetky skôr na okraji. Mala som iba súradnice", povedala som vysvetľujúco. Ten za mnou ma potiahol za vlasy ešte viac, musela som si stúpnuť na špičky.

"Slečna, máte fotografickú pamäť, tie súradnice viete. Chcem, aby ste mi ich tu napísali." Položil na stôl blok a pero.
Som na seba naštvaná, lebo vďaka niečím pekným očiam, si nepamätám všetky. Preto som mu povedala, že boli iba tri skupiny. Pamätám si iba tie. Aj tak už tam nikto nebude, takže je to jedno. Len dúfam, že sa na to isté spýtajú Lokiho a on im povie niečo iné ako ja.
"Napísala som im teda, čo som si pamätala."

"Ďakujem. Viete, čo je zvláštne?" Och, do kelu. "Že si stále s každým slovom dávate načas. Nechcem vám ubližovať viac než je nutné, ale vidíte sama, čo by som sa bez toho dozvedel."
Na čo mi to hovorí? "Modlite sa, aby sme tam niečo našli", s týmito slovami odišiel. Hneď ako zmizol za dverami sa mi uľavilo a mierne som sa skrútila, aby mi nešklbalo bruchom.

Ten parchant, čo mi to spôsobil ma odviedol naspäť do cely. Nechcela som, aby videl, že ma to bolí, ale nič sa nedalo robiť, bolelo to ako sviňa.
Len čo som osamela, zvalila som sa na posteľ a objímajúc si kolená som zaspala. Čo užitočnejšie sa tu dá robiť?

10. kapitola

20. října 2014 v 17:54 | Catie |  Unesená
Ahoj, dnes vobec nič nestíham a pritom mám hrozne veľa času. Neviem, čím to je :) Za chyby sa ospravedlňujem, nemala som čas to po sebe kontrolovať a už musím utekať do školy.
Nech sa páči.

A bol preč. Keď som sa za ním otočila, videla som, ako koniec jeho plášťa mizne za rohom. Pridala som do kroku, keď nebol so mnou, mala som z toho šera nepríjemný pocit a opäť som si uvedomila, že musím bežať, doslova, ako o život.

Schody, o ktorých mi povedal, boli tak sto metrov odo mňa, keď som začula výbuch niekde v diaľke. Nech o tom východe nevedia, nech o tom východe nevedia, .....

Kým som dobehla ku schodom, chcelo sa mi kričať od bolesti, ale adrenalín bol silnejší a hnal ma ďalej. Bola som na druhom medziposchodí, keď som začula rachot zhora. Vedeli o ňom. Obzrela som sa okolo a videla som, že na dlhej chodbe predo mnou, sú asi kúsok odo mňa otvorené dvere. Musím to stihnúť kým sem prídu. Sú tak tri poschodia nado mnou. Nezdržovala som sa snahou o nehlučný útek, tí čo ma naháňali boli viacerí a po schodoch dupali ako slony. Blížili sa však príliš rýchlo. Nestihnem to.

"Zostaňte kde ste a ruky zdvihnite nad hlavu."
No, šanca, že sa mi podarí utiecť pred Shieldom a schovávať sa pred ním po zvyšok života bola aj tak malilinká, tak aspoň som o ňu prišla hneď na začiatku. Urobila som, čo po mne ten hlas chcel, lebo viem, že keby som neposlúchla, bola by tu vysoká šanca, že ma jeho nositeľ hneď zastrelí.
"Pomaly sa otočte."
Len, čo som to spravila, prestala som vidieť, lebo už som si privykla na šero. Privrela som oči a len som počula, že sa blížia ku mne. Nevedia kto som. Zviazali mi ruky za chrbtom a so slovami "pôjdete s nami", ma viedli späť ku schodisku. Tam sa rozdelili a nahor so mnou pokračovali iba dvaja.

Pravdepodobne vďaka tomu, že doteraz som sa správala ako vzorný zajatec, ma pridŕžal iba jeden z nich, ktorý išiel prvý, a aj to dosť zľahka. Ale ja nie som iba nízka, mám aj malé ruky. Na úzkych schodoch sme sa tlačili a narážali do seba, takže si nevšimli, ako sa snažím vyslobodiť si zápästie. A je to. Dúfam, že budem úspešnejšia ako posledne, keď som sa pokúsila pobiť sa. Nemám veľkú šancu, ale malá by tu bola, lebo všetci sú dole a idú po Lokim.

Členovia môjho sprievodu sú jeden podo mnou a druhý nado mnou. Vytrhla som sa agentovi zo zovretia a lakťom som jeho kolegovi podo mnou z celej sily vrazila do čeľuste. Vzápätí sa ten prvý spamätal a snažil sa ma chytiť okolo ramien, ale práve v tej chvíli som sa zohla a on mi prepadol cez chrbát. Rozbehla som sa nahor, keď ma ktorýsi chytil za členok, vďaka čomu som sa po celej svojej dĺžke rozpľaštila na brucho. Au.

Ten, čo sa zgúľal dolu schodmi strašne zanadával a druhý sa nado mňa naklonil a povedal: "Pekný pokus, bohužiaľ pre teba, už si ho nezopakuješ."
Hmm, to mi tiež napadlo.
Poučil sa a spútal ma pevnejšie a potom ma nie práve šetrne vysácal až nahor. Bolí ma sánka, koleno a obe zápästia. Doriti. Mám fakt talent na tie úteky. Nabudúce sa na to rovno vykašlem.

Hneď ako sme vyšli von som zistila, že aj keby som ušla týmto dvom, ďaleko by som nezašla, lebo okolo budovy bola celá armáda. Loki bude asi oveľa nebezpečnejší, ako som si pôvodne myslela.
Priviedli ma k malému lietadlu, kde som videla známu tvár, ktorú som si želala ešte pár hodín nevidieť - Furyho tvár.

Keď ma videl, nezdalo sa, že by bol z toho nejako prekvapený. "Slečna Raymondová." Pozrel po mojich zraneniach a spýtal sa agentov: "Vaša práca?"
"Áno pane", odpovedal jeden z nich s obavou v hlase.
"Tušil som to."
"Pane?"
"Na moment som rozmýšľal, či nie jeho. Zoberte ju dnu."

Posadili ma na lavicu, ktorá sa tiahla pozdĺž celého trupu a priviazali ma k nej.
Trvalo ďalších desať minút kým sa ku mne pridal aj Loki. Zviazali ho niečím iným ako mňa, nikdy predtým som také putá nevidela. Budú asi špeciálne preňho. Keď ma videl netváril sa nijako a ja som ho tiež skúšala ignorovať, hoci mi k nemu pohľad odbehol dosť často. Vedela som, že keby som tu nesedela s ním, bol by aj celkom spokojný, lebo mu o to predsa išlo. Ale ja tu som.

Leteli sme asi hodinu. Ani jeden z nás nepovedal celú cestu pol slova. Fury išiel iným lietadlom a ostatní sa na nič nepýtali. Bavili sa iba medzi sebou, ja som ich nepočúvala, lebo som vedela, že toto je možno posledná možnosť premyslieť si, čo poviem, ak sa ma vôbec budú na niečo pýtať.

S Furym som sa osobne bavila možno dvakrát v živote, pričom už vtedy som z neho mala inštinktívne strach. Mala by som si vymyslieť nejakú stratégiu. Má vôbec zmysel klamať? Dobre: poslala som im našu polohu, spočiatku som sa snažila im pomôcť. Ako tie zostrelené lietadlá? Donútil ma? Blbosť, bolo by to na mne vidieť. A bude im na tom vlastne záležať? Či to bolo dobrovoľne alebo nie, naše protokoly v takýchto prípadoch nariaďujú smrť pre "vyššie dobro". Takže akékoľvek výhovorky sú zbytočné, lebo výsledný efekt je jasný. Skrátka som v kaši a nemám čo vymýšľať, nepomôžem si a zhoršiť už to tiež moc nejde.

Keď som si zakázala tieto morbídne úvahy, uvedomila som si bolesť asi v polovici svojho tela a všimla som si škrabance a odreniny na rukách, na lýtkach, dokonca na kľúčnej kosti a napadlo mi, ako asi vyzerá moja tvár po tom impozantnom páde. Asi je zbytočné riešiť, či som opuchnutá alebo nie.
Po päťminútovom klesaní sme nadskočili a pristáli v Shielde.

S asistenciou sme obaja vystúpili, mojich dvoch agentov vystriedali iní a viedli ma do budovy. Loki mal trochu početnejší sprievod. Po chvíli sedenia mi stŕpli nohy a ozvalo sa koleno. Bolelo ako fras, ale snažila som presvedčiť samu seba, že nebolí. Nechcem dávať najavo svoju slabosť ešte predtým kým vôbec vkročím dnu. Zatiaľ na mne dúfam nebolo vidno žiadne známky strachu. Ani neviem prečo mi na tom záleží, ale asi som na to príliš hrdá. A nechcem spraviť Furymu radosť.

Nemám ho rada a to, že chce Tesseract tak zúfalo a z toho, čo som o kocke našla v záznamoch viem, že ani on nie je žiadne neviniatko a chcel ho zneužiť. Nemyslím si, že ak by ho mal v moci Loki, bolo by to lepšie, ale tak či tak, nebudem mať kvôli tomu, že som ich zradila zlé svedomie. Za ten čas som prišla na to, že ak by ma Loki aj nechal odísť, do Shieldu už by som sa nevrátila.
Po Tesseracte už im nedôverujem. Neverím, že chcú pre svet to najlepšie. Ako každý iný, chcú dobre len sebe, akurát sú oveľa mocnejší, ako by mali byť. Ako by mal byť ktokoľvek. Loki nie je oveľa horší, čo sa týka ambícií a správal sa ku mne oveľa milšie. Čo to zas vymýšľam? Nesprával sa ku mne milo, uniesol ma a zneužil toho, že som bola od jeho vôle úplne závislá. Ale ....... nedá sa povedať, že by mi to práve vadilo.
Drž už zobák, doriti. Ak zomrieš, bude to jeho vina. Prečo sa musím rozhodovať medzi dvomi zlami?
Nechcem stáť na ničej strane, je to celé len o boji o moc. Ale vybrať som si musela a vybrala som si Lokiho, lebo ....... prostě je to Loki.
Zbytočné, zbytočné, zbytočné, aj tak to asi neprežijem. Ale nezlomím sa s tým, že mi je všetko hrozne ľúto. Nie je. Už nie.

Odviedli ma do vypočúvacej miestnosti. Ako z filmu, naživo som to ešte nevidela. Nie je to príjemný pohľad. Posadili ma a nechali samu.

Fury na seba nenechal dlho čakať. Väčšiu starosť ako nás evidentne v posledných dňoch nemali.
"Kto by povedal, že práve vy nám zmeníte stranu", iba to konštatoval, takže som necítila potrebu mu na to niečo povedať.
"Spravíme to takto. Vy si dozajtra rozmyslíte, čo nám poviete. Zaujíma ma všetko, nie iba to, čo si vy myslíte, že je dôležité. Čo ste mu povedali vy o nás. Akú slabinu v systéme ste našli, aby ste sa doňho zvonku nabúrali. Ak viete niečo o jeho pláne s Tesseractom, uvítal by som, aby ste sa s nami o to podelili."
"A čo z toho budem mať? Keď vám poviem, čo chcete počuť, necháte ma len tak odísť? Alebo iba pôjdem do väzenia na hodne dlho? To pochybujem."
"Nie ste v pozícií diktovať podmienky."
"Nič nediktujem, iba ma čisto vedecky zaujíma, čo sľubujete ľuďom v podobnej situácií. Ja vám totiž nemám veľa čo povedať. Takže mňa sa to určite týkať nebude."
"Keby ste neboli zradca, povedal by som vám, že je mi ľúto. Uvidíme sa zajtra, slečna."

"To ma teší", povedala som si sarkasticky v duchu.

9. kapitola

17. října 2014 v 16:21 | Catie |  Unesená
Jooooj, ako ja neznášam písať to po slovensky. Tie slová mu vôbec nepasujú do úst. Tie čo píšete, isto presne viete o čom hovorím. Problém je, že ja úplne vidím, ako by to povedal originál, takže keby to tak môžem napísať, nebolo by treba žiadny doprovodný komentár o tom, ako sa pri tom tvári, akým tónom to povedal.... všetkým by bolo jasné. Nebolo by napríklad miesto hneď tohto "Prosím?" tisíc razí výstižnejšie ......."Sorry?"
Aj v tom minulom dieli bolo niečo také.


"Prosím?"

"Uvedomujete si, že ma s najvyššou pravdepodobnosťou zabijú? Pomáhala som vám, len vďaka mne mohol Barton zostreliť tie dve prieskumné lietadlá, čo sem mierili a oni to dobre vedia."
"Veď ste im poslali tú správu vďaka ktorej nás našli."
"Ale odvtedy som s vami spolupracovala."
"To nemajú ako zistiť."
"Jasné, že majú, ako inak vysvetlíte, že tu už nikto nie je?"
"Mohli sme to zistiť teraz."
"Aj keby tomu verili, tak im to bude jedno, nemala som vám pomáhať vôbec", už kričím.
"Mohol som vás donútiť."
Priškrtene som sa zasmiala: "Aha, to im poviem a som z toho von."
"Vy by ste niekoho takého nechali nažive? Nebuďte smiešny."
Je možné, že na to neprišiel sám? Ak hej, prečo je taký zamyslený?

"Načo tu teda som? Aby ste sa tých pár hodín nenudili? Som tu len kvôli vašim ľuďom, ktorí sa musia stiahnuť do bezpečia aj s tou kockou."
Je ticho, takže mám pravdu.
"A teraz sa so mnou bavíte, aby som nemala prehľad kam idú, navyše sa rozdelili, takže si to určite nemôžem pamätať. A vediem ich len na dočasné miesto, kde počkajú, kým vás chytia a prestanú ich na chvíľu hľadať. Kým zistia, že Tesseract je preč," pozerám mu do očí a síce je boh klamstiev, teraz mi nimi bez skrývania hovorí, že sa nemýlim. Zazdalo sa mi, že v nich vidím ešte niečo iné, ale nebudem nad tým rozmýšľať. Presne takto som sa dostala do problému.

"Alice", naklonil sa ku mne, ale niečo v mojom pohľade ho zastavilo mimo dosahu rúk, "nepremýšľal som nad tým, že by sa vám kvôli tomu mohlo niečo stať."
"To ma vážne hreje pri srdci. Len ste ma využili a ešte k tomu takto."
Otočila som sa s cieľom vypadnúť od neho, čo najďalej a už sa v živote nepozrieť ani len jeho smerom. Naňho som naštvaná a zo seba znechutená.

Bola som jednou nohou vo dverách, keď ma stiahol za predlaktie naspäť. "Alice, využil som ťa, ale nechcel som, aby sa ti kvôli tomu niečo stalo." Len čo som zacítila jehodotyk, chcela som sa mu vytrhnúť, ale nenechal ma. Vytočene som sa mu pozrela do očí s cieľom donútiť ho aspoň pohľadom, keď už to inak nešlo, aby ma pustil. Takto blízko sme boli naposledy, keď sme sa prvýkrát videli, ale to mi chcel v podstate ublížiť.
Dlho sme na seba nepozerali, prišlo to zrazu. Mal teplé pery, plné života. V momente som zabudla na všetko, čo som mu doteraz povedala, čo som si myslela, a zároveň som to všetko vnímala akoby jasnejšie a silnejšie, než predtým. Prsty mi zaplietol do vlasov, trošku ma za ne potiahol, ale nevadilo mi to. Jeho dotyk odrazu nebol taký nepríjemný. Stúpla som si na špičky a pevne ho objala okolo krku. Nemala som žiadny úsudok, nedokázala sa sústrediť na nič iné. On hej, lebo ma po chvíli pustil a prestal ma bozkávať.

Dlho sme boli ticho a vyhýbali sa pohľadom jeden druhému. Teda ja som sa vyhýbala tomu jeho, lebo som z toho bola zmätená a durdila sa sama na seba. Neviem čo robil medzitým on, ale ako ho poznám, tak sa určite pozeral priamo na mňa a tváril sa nanajvýš pobavene a vševedúco.

"Máme málo času, čo môžem spraviť, aby som ti pomohol?," prehovoril vážne.
Znovu som naňho pozrela: "Povedz mi, kde je", pohľad sa mu zmenil.
"To jediné nemôžem."
"To je zlé, lebo inak mi pomôcť nemôžeš."
Bojuje sám so sebou, rozhoduje sa. Nie nerozhoduje, už sa rozhodol dávno, len nevie ako to má povedať. "Mrzí ma to", vylezie z neho napokon.
"Aj mňa." A to sme si zrovna začali tykať.

"Ale ešte stále ťa môžem odtiaľto dostať."
"To je zbytočné, aj keby sme to stihli, budú ma hľadať."
"Tak si vymyslím, že som sa ťa zbavil, keď som dostal, čo som chcel."
"Na to neskočia. A aj keby, budú si to chcieť preveriť."
"Ale za pokus to stojí, Alice. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Potom si ťa nájdem."

Pozerala som sa mu do očí, to musí byť vtip. Nebol. Jeho reakcia ma prekvapila, zaskočila, potešila. Síce by som z toho nemala byť taká naradovaná, ale cítim k nemu niečo silnejšie ako obyčajné sympatie. Tie by boli asi zúfalo nemiestne, vzhľadom na celú situáciu. Skrátka ma priťahuje a nie je to len tým, ako vyzerá. Zrazu mi došlo, že by jeho plán možno mohol vyjsť.

"Tak dobre."

"Poď, máme málo času." Viedol ma cez tú dlhú chodbu ku dverám, ktoré boli vždy zamknuté. Za nimi boli ďalšie a ďalšie chodby, bežali sme možno aj zo desať minút, prestala som premýšľať nad tým, kde vlastne som, lebo popravde už som bola stratená. Pľúca mi horeli, ale on nespomaľoval a ťahal ma za ruku za sebou. Za tisíc rokov si asi človek vypestuje inú kondičku.

Konečne zastal.
"Odtiaľto už je to len kúsok, musím sa vrátiť, aby ma sem nešli hľadať. Na konci tejto chodby zabočíš doprava a pred sebou uvidíš schody. Choď úplne hore a dostaneš sa von. Niekde sa schovaj kým odídu."
"Dobre, to zvládnem aj so svojím orientačným zmyslom", odpoviem mu zadychčane a pokúsim sa o úsmev. "Ďakujem."


"Daj na seba pozor", odhrnul mi vlasy zo spoteného čela a letmo ma pobozkal na líce. Túžila som, aby rozlúčka trvala dlhšie a bola trochu vášnivejšia, ale akoby mi čítal myšlienky povedal: "Rýchlo utekaj, lebo ťa nenechám odísť."

8. kapitola

13. října 2014 v 10:06 | Catie |  Unesená
AHoj :) po týždni mám konečne internet, už som začínala mať absťák. Verím, že táto sa vám bude páčiť, už to začína mať spád. Možno síce príliš rýchly, ale som netrpezlivý človek :P a nemám rada písať vatu - rada ju síce čítam, ale nemám nervy písať ju :)

Mohla by som potom, prosím, prosím, dostať nejakú spätnú väzbu??? pekne prosím, kludne aj kritickú :P Ja síce viem, koľko vás tu chodí, ale neviem, či sú to stále tí istí alebo sem vždy len niekto zablúdi a potom už sa nevráti.



V priebehu nasledujúcich pár hodín behali ľudia sem a ta, rozoberali a odnášali so sebou veci, o ktorých som veľa nevedela. Shield nás stále nenašiel, ale už bolo vidno, že sa niečo začína diať - zvolávali ľudí z rôznych kútov sveta, nielen zabijakov, ale aj vedcov - to ma zmiatlo, ale potom som si uvedomila, že celé toto divadlo je len okolo Tesseractu, ktorý tu stále pokojne leží 20 metrov odo mňa.

Uvážila som, že minimálne 5 hodín sa nič dramatickejšie nebude diať a bude lepšie, keď budem vyspatá až sa show začne. Nechcela som však odchádzať príliš ďaleko, tak som si prisunula voľnú stoličku, vyložila si na ňu nohy a vo veľmi zvláštnej polohe som do piatich minút zaspala. Sem-tam ma prebralo nejaké tresnutie, ale to len niekomu šikovnému dačo spadlo na zem a zase som zaspala.

Keď som sa tak asi tisíci raz zobudila, všimla som si, že na mne dačo viselo - čosi teplé, mäkké - áno bola to deka J. Teraz už nezaspím. Prečo? - no asi viem prečo a ako, len nechápem, ako je to možné?.. Ale navzdory všetkým okolnostiam ma to potešilo. Usmiala som sa na zelený kus látky, ktorý som držala v ruke. Pri tom geste som si spomenula, ako dlho som sa už vlastne nesmiala.

Ešte chvíľku som sa snažila natiahnuť ten príjemný okamih, ale okraj stola ma tlačil do rebier, tak som s tým zakrátko prestala. Vonku stále nič nové. Z toho svojho spánku som bola akurát celá rozlámaná, tak som sa vybrala vylepšiť to do sprchy, dúfala som, že potečie teplá voda. K mojej drobnej radosti nebola studená ako naposledy, ale prekrásne horúca. To už je druhá príjemná vec odkedy som sa zobudila.
Vychutnávala som si teplo, až bola všade naokolo para, vtedy som sa spamätala, že tak dlho by som preč asi nemala byť. Hodila som na seba veci, ale v tej rýchlosti som si nestihla vysušiť vlasy tak, ako by som chcela. Hneď ako som vyšla z vyhriatej miestnosti, ma začali studeniť na chrbte. Zamierila som, už tradične, na kávu. Teraz ju síce nepotrebujem, lebo som prebratá, ale zvyk je zvyk.

Začula som, že niekto vošiel vedľa do miestnosti. Podľa toho, že nedupal ako kôň som ľahko zistila o koho ide, ale neozývala som sa, veď robím dostatočný hluk, aby ma našiel, keď bude chcieť. Ja by som chcela a už sa za to ani na seba nehnevám. Síce, ako sa poznám dlho mi to nevydrží.

"Dobré ráno", ozvalo sa mi spoza chrbta. Otočila som sa a uvidela som dnes už tretí príjemný objekt. On nikdy nespí? Alebo sa proste zobudí a vyzerá takto? Neviem ako dlho sme na seba pozerali, dúfam, že nie moc. Odhrnul mi z tváre mokrý prameň vlasov a zastrčil mi ho za ucho. Možno by som sa mala červenať, ale to gesto mi pripadá tak prirodzené, akoby to spravil už tisíckrát.

"Nie je vám zima?"
"Trošičku."
A zacinkala kanvica. Automaticky som išla zaliať kávu. "Nedáte si tiež niečo?"
"Ak ho vypijete so mnou, tak čaj", odpovedal mi vzďaľujúci sa hlas. Za pol minúty bol späť.
"Toto možno pomôže", a podal mi uterák. No, je fakt starostlivý. Cítim sa trošičku ako trúba. Ale možno si zo mňa nerobí srandu. Čoby si robil?

"Takže teraz máte na mňa čas?"
"Pre vás vždy" povedal so vševediacim výrazom a potuteľne sa usmial.
"Koľko máte vlastne rokov? Tuším, že od tridsiatky to už nejaká chvíľa bude."
Rozosmial sa, takže asi veľa. "Bude to okolo tisíc."
Snažila som sa nevyzerať príliš zaskočene: "To neviete presne?"
"1023," odvetil pokojným hlasom, pričom mu jemne trhalo kútikmi.
"No ......"
"Koľko máte vy?"
"25."
"Nie som ani o 1000 rokov starší, shit."
To už sme sa smiali obaja. "Aké to je? Žiť tak dlho? Nenudíte sa už trochu? Síce, evidentne hej."
Ignoruje moju poslednú poznámku: "No, musím priznať, že po 500ke už to začne byť všetko menej vzrušujúce. Ale nie tak ako si to predstavíte vy. Na Asgarde plynie čas úplne inak. Ľudia robia iné veci, viac sa zaujímajú o okolitý svet. Majú viac čo objavovať, ... neviem, ako to vysvetliť niekomu odtiaľto."

"Myslím, že tomu rozumiem. Po toľkých rokoch, musíte byť už duchom niekde inde. Vy mi ale v mnohom pripomínate ľudí zo Zeme. Čo vlastne znamená tisícročie vo vašom svete? Polovica života alebo ešte len začiatok?"
"Bežne žijeme tak 4-5 tisíc rokov. Som v podstate relatívne mladý."
To ma potešilo, v takom veku ešte môže robiť sprostosti.

V podobnom duchu sme sa bavili ešte veľmi dlho, možno aj dve - tri hodiny, len sme sa museli presunúť k počítaču, lebo som mala ešte aj iné zamestnanie. Pomedzi rozprávanie som kontrolovala postup niekoľkých skupín, aby ich nezachytili žiadne kamery.
Po poslednej kontrole som si všimla, že sa niečo deje. "Začali vydávať rozkazy asi piatim tímom, sú odtiaľto hodinu. Čo budeme robiť?" Zľakla som sa, nie som zvyknutá na takýto adrenalín, utekať pre niekým a ešte k tomu riadne narýchlo. To som pri svojej práci akosi nikdy nepotrebovala.

"Nič, nájdu nás aj bez ďalšej pomoci."
Oči mi vyliezli až kdesi na vrch hlavy. "Čože? Myslela som, že to mám kontrolovať, aby sme mohli včas odísť."
"To som nikdy neplánoval", odpovedal s ľahkosťou, príliš spokojným tónom.
"No tak to je teda novinka. A čo tu akože budeme robiť? Čakať až nás nájdu?"
"Presne tak."

"Prečo?", prestávala som sa kontrolovať, lebo mi došlo, že mi už vážne ide o krk.
"Keď budú mať mňa, chvíľu sa prestanú zaujímať o to ostatné, čo je skutočne dôležité." Keď videl môj nechápavý výraz tak dodal : "Ide im o Tesseract, Alice, to viete. Ja ho potrebujem, ale nie je na to ešte všetko pripravené. Musím dať Selvigovi viac času," tváril sa akoby to bola absolútne neprehliadnuteľná vec.

"Nezáleží na tom, čo vám dovtedy urobia?"
"Nemôžu mi ublížiť."
"Veď nie ste nesmrteľný."
"Thor by to nedovolil. Na jeho sentiment sa v tomto môžem naisto spoľahnúť. Nehovoriac o tom, že by im to aj tak nepomohlo", vlastne sa chváli tým, ako to má vymyslené, len ho možno trochu štve, že sa musí čiastočne spoliehať na bratovu láskavosť.

"Takže chcete iba odpútať pozornosť," ako to, že som na to neprišla skôr?
Ešte chvíľu som spracovávala, čo sa vlastne deje.

"Nikdy ste neplánovali, že to prežijem. Ako som mohla byť taká naivná?"

7. kapitola

10. října 2014 v 18:53 | Catie |  Unesená
Doriti, toto dlho nevydržím. Už som sa začala obdivovať, že som zvládla odísť. Keď už som to ale spravila, nepochybovala som, že čokoľvek iné by bola hrozná blbosť a nechápala som, ako som nad tým mohla ešte pred pár minútami uvažovať. Veď je to čiste technicky zlý človek - možno za to nemôže, ale každý by sa mohol vyhovoriť na rodinu a pokašľané detstvo. Rozhodol sa sám, má zlé ambície, zlé prostriedky, nepáči sa mi to.
A nezmením ho - to ma štve asi najviac, lebo mi je (keď si to všetko odmyslím) mierne povedané sympatický, no, priťahuje ma a je mi ho ľúto - čo je úplne najhoršie, lebo si za to môže sám a žiadny súcit si nezaslúži. Ale možno by sa mohol zmeniť ....?

Išla som robiť, čo mi povedal, ale veľmi som sa s tým neponáhľala. Spravila som si kávu, lebo ma bolela hlava ako koňa. Zistím, čo sa deje a potom uvidím. Len nespraviť hlúposť.
Sadla som si za stôl, nikto na mňa nedával pozor. Prišla som na poslednú chvíľu, lebo asi o minútu prišiel Loki. Bavil sa s Bartonom a niečo mu narýchlo vysvetľoval. Potom Barton odišiel a s ním asi päť ďalších.

"No? Ako to zatiaľ vyzerá?"
"Nie veľmi dobre, práve zisťujú kde sme. Do zajtra to budú určite vedieť. Máte šťastie, že toto miesto je totálna diera, kde ich zatiaľ nenapadlo hľadať."
"A ak to dozajtra zistia, za koľko tu budú?"
"Do pol dňa." Prečo je stále tak v pohode?

"Mohla by som vedieť, čo bude až sem prídu? Hlavne by ma zaujímalo, či tu ešte my budeme."
"Ó, my tu budeme." A začal sa tváriť prenáramne záhadne.
"Myslíte si, že s nimi môžete vyhrať? Pozrite sa koľko vás tu je, nemáte šancu."
"To si nemyslím."
"Máte teraz čas?"
"Tak deň a pol určite," povedal s úsmevom, o ktorom si mohol myslieť, že je šarmantný. Veruže aj bol, ale o to teraz predsa nejde.

"Keď už vám tak ochotne pomáham, nemohla by som za to aj niečo dostať? Myslím tým informácie."
Smial sa : "To už je fakt odvážne, Alice, pred pol hodinou by ste bola rada, že ste ešte vcelku."
Brala som to ako súhlas, takže som sa začala pýtať. "Povedzte mi o sebe viac." Trošku primrzol, ale iba trošičku.
"Prečo?"
"Prečo nie, máme čas", pokúsila som sa o ľahko konverzačný tón.
"A čo by ste chceli vedieť?"
"Napríklad mi povedzte niečo o bratovi. Prečo si s ním nevychádzate?" prestala som sa usmievať a snažila som sa tváriť, čo možno najneutrálnejšie a nerobiť pri tom psie oči.
"Príliš komplikované, nudilo by vás to."
"Tomu sám neveríte. Nebude ma to nudiť."

"Dobre, Thor je môj starší brat - mal sa stať kráľom Asgardu. Ale na tomto sme sa celkom nepohodli," sláva už zase sa usmieva. "V deň jeho korunovácie sa stala taká malá nehoda", v očiach sa mu rozhoreli ohníky, "potom spravil niečo neodpustiteľné, za čo ho kráľ vyhnal na Zem. Tak to malo zostať, nikdy sa nehodil na to byť kráľom. Nevedel sa postarať ani o seba. Ibaže sa o tri dni vrátil a Odin ho prijal s otvorenou náručou, lebo uveril, že sa zmenil. Za tri dni........"

"Aha, takže nie je hoden vládnuť alebo si myslíte, že vy by ste na to boli lepší?"
V jeho mlčaní nebolo ťažké nájsť odpoveď.
"Prečo ste sem pred rokom poslali Ničiteľa? Aby ho zabil? Prečo?"
"Lebo som psychopat zžieraný túžbou po moci a on bol poslednou prekážkou."
"Viem, ale je to váš brat." - jajky, on to myslel ako vtip.
Teraz sa asi prvýkrát za celý čas tváril úprimne zaskočene.
"Nie, on bol na Zemi, preto že ho sem Odin poslal do vyhnanstva. Lebo sa správal ako decko a nie ako kráľ. Keby sa mal z neho stať Všeotec, bola by to katastrofa."
"A vám tak záleží na blahu deviatich svetov," dokončila som zaňho ironicky. Mala by som si začať dávať pozor na ústa.
"Prepáčte, to som nemala hovoriť. No, a keď na to nebol vhodný, ako to, že vy ste teraz tu namiesto neho? Neuvažoval otec nad vami?"
"Nie," tváril sa nahnevane, možno, možno, možno aj ukrivdeno smutne.
"Viete prečo?"
Nič.
"Ale nakoniec ste ho nezabili, aj keď ste mohli. To je dôležité."
"No, hľadanie niečoho dobrého na mne by ste už mohli nechať tak. Povedzte mi niečo vy o sebe."

Zahrala som sa na prekvapenú a pobúrenú, čo som čiastočne aj bola, lebo som netušila, že si všimne moje úmysly.
"A čo by vás zaujímalo?"
"Napríklad zase niečo o vašej rodine."
"Moja rodina ....... No vychádzame si dobre, mám jednu mladšiu sestru, má 20."
"Na to, že si vychádzate "dobre", ste toho o nich veľa nepovedali."

"Teraz už sa veľa nevídame, odkedy pracujem v Shielde, nie je to ako predtým. Nevedia úplne presne, čo robím. Nesmiem im to povedať - to nemôže skoro nikto. Je to dovolené iba medzi manželmi a aj tí nevedia všetko. O mne si naši myslia, že robím pre Apple. To je taká firma", dodala som pre vysvetlenie. "Nevadí to, lebo aj keby to bola pravda, tak by som im o práci veľa nerozprávala - nechápali by. Ale je to nič moc, klamať tých najbližších. A navyše, odkedy tam pracujem, neviem sa na svet pozerať ako predtým. Ani na nich."

"Myslíte si, že ste zlý človek, keď robíte pre zabijakov?"
"Nie sú to zabijaci." S poľutovaním sa na mňa usmial.
"No, sú. Ale nielen to. Zabíjajú iba tých, čo si to zaslúžia."
"A o tom rozhoduje kto?"
"Ja nie a to mi stačí, robí to niekto iný."
"Ako viete, že on to môže rozhodnúť? Že sa vždy rozhodne správne?"
"Nemyslite si, že to, čo mi tu teraz rozprávate ma v živote nenapadlo. Premýšľala som nad tým prvé dva roky - takmer neustále. Ale verím tomu, že rozhodujú správne. Viem, čo sú tí ľudia, po ktorých idú zač."

"Dobre, bola to iba taká úvaha, či si nie sme viac podobní, ako ste si ochotná pripustiť."
"Nie sme, to si buďte istý."
"Keď tak veríte ich úsudku, prečo chránite mňa?"
To bolo pod pás. Na všetko sa ma vypytoval len kvôli tejto otázke.

"Lebo ........ vás som spoznala osobne a nemyslím si, že ste tak nenapraviteľne zlý."
"No," uškŕňal sa, " a to ste vedeli už keď ste sa rozhodli."
To je vlastne pravda, to, že mal nejaké problémy doma som zistila pred piatimi minútami. Dokelu, už ma má.
"No áno, vedela. Teraz som sa iba dozvedela viac - prečo robíte tie veci. Doteraz som vychádzala z toho, že niečo dobré vo vás je už len preto, že ste Thora vtedy nezabili. Ublížili ste mu, ale nezabili."
"Nemáte vysoké nároky." Skonštatoval s náznakom arogancie a spokojnosti v hlase.
Zamračila som sa. Nerob si z toho stále srandu, snažím sa viesť vážny rozhovor, tak sa prestaň hrať.

"Nezabíjate, keď nemusíte. Keď nemusíte z vášho pohľadu," opravila som sa rýchlo. "Chcem tým povedať pre zábavu alebo z krutosti. Tí ostatní to robia, nezáleží im vôbec na ničom. Vy nechcete utrpenie, síce ste ho pár ľuďom spôsobil - myslím tých mŕtvych a ich rodiny, ale to boli - z vášho pohľadu - nutné straty."

Prečo mu to hovorím? Má vôbec vôľu sa zmeniť? Verím, že nie je úplne skazený a možno by sa chcel zmeniť, ale myslí si, že už to nejde. Bude sa chcieť zmeniť?
Pousmial sa nad tým, čo som povedala, ale veľký dojem to naňho nespravilo.

Barton mu prišiel čosi oznámiť, na čo sa hneď pobral preč.

6. kapitola

6. října 2014 v 18:00 | Catie |  Unesená
Ahoj, táto je zase prednastavená. Zistila som, že je to takto lepšie, lebo keď si to nechám na poslednú chvíľu, nikdy to nestíham - obzvlášť v pondelok, lebo to mám do večera školu. Ale je to zase odreagovanie na začiatku týždňa. Myslím, že ešte mi asi na dve - tri kapitoly vyjde iba také kecanie, ale potom sa už začne niečo diať :) Keď som to písala, tak mi tie okecávky liezli na nervy, lebo som sa chcela dobrať k niečomu inému, ale teraz sa mi celkom páčia aj tie :) Dúfam, že sa vám to bude páčiť :)


"Čo je s vami?" spýtal sa a, i keď nie práve ustarostene.
Ako vyzerám, keď si to všimol? "Nič, som len unavená," snažila som sa odpovedať, čo najvernejšie. Tváril sa pochybovačne, čo ho napadlo?
"Môžem vás zastúpiť, len ma musíte napojiť, ďalej to zvládnem aj bez vás." Zaujímavé, že sa o mňa tak stará. Isto mu niečo nesedí a chce sa o tom presvedčiť.
"Nie netreba, už som si oddýchla. Môžeme sa vrátiť do práce."

Keď som všetko poprihlasovala, zase so mňa začal rýpať, aby som išla do postele. "Ak sa bude niečo diať prídem vás zobudiť, veď ste za posledné dva dni spali sotva šesť hodín." Hovoril síce pekné veci, ale netváril sa nejako chápavo, hovoril to tak, akoby to mal premyslené. Vedela som, že ak ho neposlúchnem, bude si myslieť, že som dačo vyviedla alebo sa chystám vyviesť. Zatvárila som sa naoko veľmi vďačne a nechala som ho samého.

Nepríde na to, nemá na to ako prísť. Býval vždy v akcii, nič o tom nevie. Dúfam, dúfam, inak mám problém. Veď možno sa iba snaží ukázať, že nie je úplne zbytočný, lebo priznajme si, pol dňa vždy stojí nado mnou a to nie veľmi kvalifikovaná práca. A vyzerám fakt otrasne, komu by sa na mňa chcelo pozerať.
Problém som každopádne veľmi neporiešila, lebo mi skočil do myšlienok. A aj keby nie, tak to nevyriešim. Najrozumnejšie bude nechať veci ísť tak ako sú. Ja sa z tohto ošiaľu nejako spamätám, hovorila som si v duchu. Ignorovala som ten otravný, neodbytný hlások, ktorý mi vravel, že to je blbosť.
Spravila som si čaj a zobrala si ho so sebou do postele. "Chcem rýchlo zaspať, chcem rýchlo zaspať ..."

Zaspala som síce hneď, ale budila som sa asi každú polhodinu. Stále mi behal po rozume Loki, Barton za počítačom a to, čo som pred pár dňami spravila. Vedela som, že to bolo správne, ale už som to tak nechcela. A keďže som tieto úvahy mala pomedzi spánok, snívali sa mi do toho hrozné absurdnosti, v niektorých snoch som pozerala ako zomrel on, v iných ma zase sám zabíjal. Zobudila som sa hádam po štyroch hodinách, s hnusným pocitom. A možno práve preto sa mi šanca, že by mu mohli ublížiť zdala akási pravdepodobnejšia. Síce sa ho sama bojím. Ale keby len to.
Vypila som sa už dávno studený čaj a snažila sa z toho spamätať.

Vyšla som na chodbu a zase som zamierila do kuchyne, tentokrát niečo zjesť. Myslela som si, že keď vyjdem von z izby, prejde ma ten zlý pocit, ktorý na mne zanechal sen, ale nestalo sa tak. Počúvnuť rozum, mi teraz prišlo ako mimoriadne zlý nápad. Natierala som chlieb maslom, tak zúrivo, že sa skoro celý rozdrobil. Hádzala som ho do seba a uvedomila som si, že mu to musím povedať.



Nie je dôležité vedieť, čo presne k nemu cítim, ale viem, že je to tak správne - pre mňa. S plnými ústami mi to skrátka páli. Opláchla som si tvár v umývadle, prehrabla si prstami vlasy a odhodlane som išla za ním.

Cestou som premýšľala, ako mu to vlastne poviem. Začnem zoširoka, aby som mu dala čas na strávenie alebo rovno poviem, ako to je? Nuž, keby išlo o mňa, roztrhla by som sa ako hada bez ohľadu na spôsob podania. Snáď je miernejšia povaha. No, zlá úvaha - snáď ho to príliš nenaštve. Ďalšia blbosť. Prečo za ním vlastne idem? ......

Pripadám si ako malé decko, ktoré ide mame povedať, že rozbilo tú vázu, na ktorú malo zakázané siahať. Akurát, že už som veľká, takže je to oveľa ponižujúcejšie a hrozí mi viac, než že dostanem na zadok. Fakt to chcem riskovať? Ale áno, nemám na výber. No, to je príliš romanticky podané, na to, že ho poznám pár dní. Žiť by som s tým určite mohla - časom. A on mi neublíži. Určite nie. Nie.

Oooch, konečne som predo dvermi, koniec úvahám, ide sa na to. Super, som nervózna a to nie je dobre, lebo z toho mám vždy po tele fialové fľaky. Snáď sa tentokrát neobjavia.
Čakala som na "Ďalej", ale potom som si uvedomila, že nikdy neodpovedá a s oneskorením som otvorila dvere.

Zostala som tam stáť ako teľa. Pousmial sa, vstal z kresla a spýtal sa: "Nepôjdete ďalej?"
"Musím vám niečo povedať ...."
"Posaďte sa," skočil mi do reči.
No tak to by sme mali spraviť asi obaja, hlavne on. A čo najďalej odo mňa.
Uff, prečo je taký milý....
"Takže? Čo ste mi prišli povedať?"

Prečo sa stále usmieva? "No neviem ako začať", hypnotizovala som fľak na podlahe, "ide o to, že som spravila niečo, čo mi nebolo vyslovene zakázané, ale ani dovolené. Skôr sa automaticky počítalo s tým, že som pochopila aj bez toho." Prečo tak kecám? "Verila som, že je to správne, svojím spôsobom aj odvážne a neviem, čo ešte. Skrátka, som poslala správu do Shieldu, takže pravdepodobne už vedia, kde sme a ak nie, čoskoro to zistia." Odlepila som oči od podlahy a pozrela som naňho, ako sa tvári.

Bol prekvapený, zaskočený, zamyslený, kde sa stala chyba. Žiadne výraznejšie známky hnevu. Dokonca mu mykalo perami, akoby sa chcel už-už rozosmiať.
To som vyčítala z jedného pohľadu?? Nie som normálna.

Chvíľu bolo ticho. Hrobové. Vzala som mu reč? No tak, nech niečo povie, čokoľvek, už to bude večnosť.
"Kedy?"
"Pred dvomi dňami."
"Čo vás primälo k tomu, zmeniť názor?"
"Je to teraz dôležité?" opýtala som sa vyhýbavo.
"Zaujíma ma to", prekrížil si ruky na hrudi a s predstieranou nechápavosťou čakal na odpoveď.
"No, nijako to nesúvisí s tým, že by som začala schvaľovať vašu nadvládu nad Zemou."

Zdvihol obočie: "Takže?" No, milý môj, viac ti hovoriť nebudem. Ani omylom. Domysli si.
"Hmmm, no nič," povzdychol si. Ale isto si domyslel, síce je to iba chlap, ale toto mu je snáď jasné.

Vstal a začal sa prechádzať. A zase je ticho. Naschvál ma v tom necháva vydusiť.
"Čo bude ďalej?" povedz niečo konečne.
"Predpokladám, vzhľadom na to, že ste sa priznali, že môžem počítať s vašou ďalšou spoluprácou."
"Záleží na tom, čo budete chcieť. Povedala som vám to preto, že nechcem, aby vás zabili, nie aby ste vyhrali."
"Aha"............. "dobre, takže zatiaľ mi zistíte kde sú."
"A potom? Pozrite sa, nechcem, aby kvôli vašim ambíciám niekto zomrel a už vôbec nie s mojím požehnaním."

Zostal stáť predo mnou a tváril sa prenáramne pobavene a naoko trpezlivo.
"Ale, Alice, toto už sme predsa raz riešili. Môžem vás k tomu prinútiť."
Snažila som sa nesústrediť na tie zelené oči, ktoré sa týčili nado mnou a čo najpohŕdavejšie som mu povedala: "Ja viem, nehovorím, že to nespravím, ak budem musieť, iba že nechcem a neschvaľujem to. A navyše si nemyslím, že by ste to tak chceli spraviť. Prečo vás zaujímal dôvod, pre ktorý som zmenila názor?"
Typický úsmev. "O tomto sa porozprávame inokedy."

Pochopila som to ako prepustenie, tak som sa dala na odchod. Chytil ma za zápästie: "Kam sa tak ponáhľate?"
Wau, ešte som sa naňho nikdy nepozerala tak zblízka, je hrozne veľký. Nieee, toto nie. V jeho pohľade je niečo, čo ma priťahuje ako magnet, je nádherný, veľmi zvláštnym spôsobom láskavý. A isto má aj spústu kladných vlastností. Dobre, dajme aspoň jednu: .... Dokelu.
"Myslela som, že pre dnešok sme si toho povedali až dosť." Vďaka Bohu za posledné zvyšky zdravého rozumu.
Pustil ma.
"Hej, viac ako doteraz," hovoril s pobavením a akousi trpezlivosťou.
"No, tak mne už stačilo." Dobre, neznášam sa, ale v budúcnosti si za to môžem byť vďačná.

Už som sa naňho radšej ani nepozrela a vyšla som von. Vyšla - dúfam, že vyšla a nie vybehla, to bych nerada. J

5. kapitola

3. října 2014 v 20:00 | Catie |  Unesená
Ahoj, tento článok je prednastavený, teda mal by byť, ak to nastavím :P Keď to po sebe s odstupom času čítam, zdá sa mi to strašne stručné a isto aj je, ale nemôžem to teraz začať prepisovať, lebo by to bolo hrozne na dlho. Pôvodne som to vôbec nemala v pláne zverejniť a písala som to čisto pre vlastnú radosť, tak som sa nechcela zdržovať okecávaním. Aj tak všetky vieme, ako sa Loki/Tom kedy tvári, takže hádam si to predstavíte aj samy :D
Alice ti začína mať celkom dlhé, dúfam, že súvislé, myšlienkové pochody. Ešte ich zopár bude - písala som, čo mi napadlo. Ale tak asi uvažujú všeky baby :)
Užite si víkend :-)

No, ale mal pravdu, po tejto prebdenej noci si oddych naozaj zaslúžim. Pomaly som sa tiahla do svojej postele a po ceste som premýšľala, čo to malo celé znamenať. "Môžete odísť???" Nevedela som, čo si mám o ňom myslieť - bol taký rozporuplný - na jednej strane mocichtivý zloduch, ale na druhej strane chlap, pre ktorého by som za iných okolností asi chcela mať pochopenie. Zamotala som sa do deky a takmer okamžite som zaspala.

Prebrala som sa o pár hodín. Po tých dňoch, čo som tu strávila som mala dnes iný pocit. A nesúviselo to s tým, že pravdepodobne nezomriem. Ako sa asi bude tváriť, keď zistí, že som ho zradila? No, zradila, vernosť som mu predsa nesľubovala, ale aj tak. Bol ku mne oveľa milosrdnejší, ako som mohla očakávať.

Zaliala som si kávu a sadla som si za počítač. Môj verný psík Barton mi už bol za zadkom. Prekontrolovala som to, čo vždy a potom som išla na maily. Zase nič zaujímavé. Mám sto chutí stiahnuť si nejakú hru, ale asi to radšej nebudem riskovať. Odbehla som si po niečo na obed a keď som sa vrátila, Loki bol tam a rozprával sa s Bartonom o tom malom modrom zázraku.

Sadla som si za stôl aj s obedom - nič moc to tu teda nie je - už druhý deň sa živím sáčkovými cestovinami. Musela som čakať na Bartona, kým sa nevykecá, lebo som potrebovala aj jeho heslo. Snažila som sa zachytiť niečo z ich rozhovoru, ale veľmi úspešná som nebola, boli ďaleko, tak som sa sústredila na jedlo. Po chvíli som mala pocit, že sa na mňa niekto hľadí. Rozhliadla som sa až sa mi zrak zastavil na ňom.
Zvedavo si ma premeriaval. Hneď ako zbadal, že sa pozerám, výraz sa mu zmenil na arogantný a nezaujatý, ako som už bola koniec koncov zvyknutá. Hlavne si nemôžem začať čosi namýšľať. Dala som si mimoriadne záležať na tom, aby som sa už tým smerom nepozerala.

Za chvíľu sa Loki pobral preč a môj verný spoločník mi odhesloval počítač. Zase sa mi zdalo, že mi niekto zozadu pozerá. Nemyslieť na to a neotáčať sa, toto teraz a s ním ozaj nie. Jaaaaj, na to už je asi neskoro.

Jejda, niečo sa asi prihodilo, toľko hlásení za takú chvíľu? Začínala som tušiť, čo bude vo veci. Prišiel Thor, no jasné. Pustila som sa do čítania. Väčšinou to boli nezáživné žvásty, ale potom som sa konečne dobrala po niečo zaujímavé. Thor prišiel tak neskoro preto, že na Asgarde nevedeli, že Loki je tu - nemali dôvod si to myslieť, lebo verili, že už je asi rok mŕtvy. Neposlali ho sem teda isto oni - o tom bola asi polovica všetkých mailov. Ešte sa tam spomínali príšery z akéhosi iného sveta, s ktorými sa, podľa, Thora Loki spojil. O jeho motívoch sa tam nepísalo - to asi zaujíma iba mňa.

Keď som sa tým všetkým prehrýzla, už sa nedalo vyhnúť tomu, ísť mu to oznámiť. Mám mu povedať aj to, že už asi v Shielde vedia, kde sme? Išla mi z toho puknúť hlava. Vždy keď som mala nejaký problém, tak mi pomohlo sa z toho vykecať. Nie som zvyknutá mať tajomstvá, toto je neznesiteľné. A keď sa k tomu pridá ešte ten blbý pocit, tak som úplne v háji. Nie, nemôžem mu to povedať, lebo by ma s vysokou pravdepodobnosťou vlastnoručne zabil a bez toho sa obídem.

Zaklopala som a rovno išla dnu. Vstával z gauča, super, zrovna teraz ho zobudím?
Keď videl, že som ho vyrušila ja, prestal sa tváriť tak nevrlo a prešiel do módu som síce arogantný, ale inak docela sympaťák. "Alice. Mám byť rád, že vás vidím?"
Aha, no to teda. Na svoj kamenný výraz som pyšná. "No, to neviem, váš brat je tu."

A v momente mal po dobrej nálade.
"Prečo si o vás doma mysleli, že ste mŕtvy?" Skúsila som využiť príležitosť.
"Lebo som to tak chcel."
"A prečo ste to chceli mi nepoviete, to už sme skúšali viackrát."
"Dajme tomu, že som chcel mať od svojej rodiny na chvíľu pokoj", odpovedal s tajomným úsmevom.
"Dobre. Takže, keď je tu, čo sa tým mení?"

Skúmavo na mňa pozrel akoby neveril vlastným ušiam, že už mu s tým dám pokoj. Pravdu povediac som skúšala novú taktiku, ale asi to práve naňho fungovať nebude.
"Pre vás zatiaľ nič."
Chvíľu som si ho premeriavala, či nevyčítam čosi viac, ale akurát som si všimla, že má krásne zelené oči a to mi tiež nebolo treba. Asi som mu tým pohľadom zlepšila náladu, lebo sa zatváril prenáramne pobavene. Postavil sa a dal mi tak najavo, aby som už radšej išla.

"Tak ja teda pôjdem," poznamenala som úplne zbytočne a pobrala sa preč. Keď za mnou zatváral dvere, stále sa usmieval.

Dokelu, mala by som sa hanbiť, správam sa ako malé decko. Dúfam, že si to nevšimol, ale je to predsa len chlap. Isto si to nevšimol. Bože, musím si spraviť poriadok vo vlastnej hlave. Páči sa mi. Ale čo sa mi na ňom páči, to je ťažko povedať. Vlastne ani nie dokelu. Je úplne jasné, čím spravil dojem, akurát ma štve, že sa mu to v mojom prípade podarilo. Obvykle sa riadim rozumom a nie pocitmi. Ale teraz ma neskutočne láka počúvnuť radšej tie a všetko mu povedať.

Netuším, čo mu spravia, ak ho chytia a či je to vôbec možné. Keby mu prekazili jeho plány s ovládnutím sveta, tak by mi to nevadilo, ale nechcem, aby mu ublížili. Ja vlastne neviem, či mu môžu ublížiť, ale asi hej, lebo zatiaľ pôsobil tak zraniteľne ako človek. Ak si teda odmyslím to, ako ma zázračne vyliečil. Nebál sa práve preto toho, že príde Thor? Je z rovnakého sveta, takže s ním naňho budú mať dosah. Čo vlastne chcem? Budem sa musieť rozhodnúť medzi objektívne správnou vecou a tým, čo sama chcem? Nemôžem mať obidvoje?
Nie nemôžem. Ale, čo spravím?
Záleží jemu na mne? Nuž pôsobí na mňa tak, že asi trochu hej - už len tým, že ma chce nechať odísť len tak. Jeho pohľady do toho nezahŕňam, lebo to môže byť iba môj hlúpy pocit. Ale prečo by mu na mne vlastne záležalo? A nie je to jedno? Ide o to, že mne záleží na ňom a skrátka nechcem aby sa mu niečo stalo.

Ako ďalej? Týmito úvahami som sa zožierala v kuchynke neviem ako dlho, ale vyrušil ma Barton.