1.kapitola

20. září 2014 v 10:55 | Katie |  Unesená

Ahoj, toto je prvá z poviedok ( a možno aj posledná), ktorú som dostala do zverejniteľnej podoby. Začala som s tým pár týždňov po pozretí Thora 2. Po pár týždňoch ma totiž moja kamarátka, od ktorej tu tiež pribudnú nejaké príspevky, premotala z Thora na Lokiho. A keďže ma to drží už skoro rok, tak som sa rozhodla to sem hodiť, aby som zistila, či sa to bude páčiť ešte niekomu okrem nás dvoch. :)

Môj príbeh sa odohráva po Thorovi 1, počas Avengerov, ale trošku som to pozmenila. Nové príspevky budem pridávať zo začiatku 2x za týždeň (pondelok a piatok) a až mi začne dochádzať materiál tak asi iba raz, podľa toho, ako budem stíhať. Ale zatiaľ mám celkom náskok :).

Takže keby ste sa tu náhodou dostali budem nesmierne vďačná za komentáre. Ja som predchádzajúce veci nekomentovala, lebo som sa po ne dostala až nedávno a to tam boli rok staré príspevky. Ale bola som hrozne rada, že nešibe iba mne :D (myslím to len v tom najlepšom zmysle)

No a nakoniec nutná poznámka : všetko je vymyslené, postavy som si od Marvelu iba požičala + pridala vlastné a okrem potešenia z toho nič nemám.


1. kapitola

Vracala som sa domov z baru. Išla som pešo, bývam totiž neďaleko. Boli tri hodiny ráno, už bolo počuť vtáky. Studený vietor mi robil dobre, vnútri bol hrozný vzduch. Občas sa týmto časom chodím prechádzať len tak, keď nemôžem spať. Zajtra - teda vlastne dnes mám voľno, už sa teším do postele, hlavne na to, že nebudem musieť ráno vstávať.

Vyšla som spoza rohu a videla som, že neďaleko vchodu postáva nejaký chlapík. Bývam v relatívne slušnej časti mesta, takže ma prekvapilo, že tak neskoro je niekto vonku. Cez ulicu stál ešte jeden. Zrazu som mala nepríjemný pocit až som z toho takmer vytriezvela. Otočila som sa na päte a pokračovala rovno - radšej pôjdem zadným vchodom. Stalo sa to čoho som sa bála najviac. Hneď na to ako som sa zvrtla sa pohli aj obaja muži smerom ku mne.
Zrazu som zacítila pálčivú bolesť v ramene. Len matne som si uvedomovala, že po mne niekto práve bez akéhokoľvek upozornenia vystrelil, hlavne sa musím stadeto rýchlo dostať preč. Rozbehla som sa smerom k centru, kde ešte týmto časom boli ľudia. Dokelu, prečo som si dala tieto štekle, bála som sa, že sa mi podlomí noha a skončím na zemi. Odhliadnuc od toho, že by sa mi bez nich bezpochyby utekalo rýchlejšie.
Ich kroky som počula najprv v diaľke, ale stále sa blížili. Potom sa jeden z nich rozbehol iným smerom - nadháňajú ma, musím pridať, lebo ma ten druhý na križovatke predbehne. Teraz som priam letela a zdalo sa mi, že tomu vzadu som riadne odbehla. Nie. 30 metrov predo mnou sa objavil ten druhý. Zostala som stáť na mieste. Mobil som našťastie celú dobu držala v ruke, takže som rýchlo odoslala prázdnu smsku šéfovi. Dúfala som, že bude týmto časom ešte hore a všimne si ju, čo najrýchlejšie.
Jeden z nich si všimol svetla v mojej dlani, namieril na mňa zbraňou a potichu povedal : "Zahoďte ten mobil na zem." Bol ku mne bližšie. Povolila som zovretie a nechala telefón spadnúť. Urobila som neistý krok, akoby som sa zapotácala, smerom k tomu so zbraňou, aby bol ku mne ešte bližšie. Druhý bol teraz dosť ďaleko, aby som získala chvíľku času. Druhý krok už neistý nebol. Z celej sily, som mu dupla opätkom na nohu, zvrtla sa na ňom a lakťom ho zasiahla do brucha. Zalapal po dychu, asi som trafila žalúdok. Druhý bol vzápätí pri mne. Druhou rukou som ho chcela trafiť do krku alebo niekde, kde by to veľmi bolelo, ale nemohla som ju zodvihnúť dosť vysoko. Chytil ma za ňu, pokúsila som sa ho kopnúť, ale uhol sa a ruku mi skrútil za chrbát a ťahal ju dohora.
Bola to hrozná bolesť, nemohla som sa ani pohnúť, chcela som len, aby s tým prestal. Cítila som ako mi ku krku pomaly steká vlastná krv a bolelo to neznesiteľne. Prestala som sa metať. Zviazal mi ruky za chrbtom a tlačil ma pred sebou k čiernej limuzíne, ktorá naštartovala, keď sme sa k nej priblížili. Podvrtol sa mi členok a spadla som o 15 centimetrov nižšie. Zachytil ma, takže som nespadla, zo všetkých síl som sa snažila nevydať zo seba žiadny bolestivý ston, čo sa mi aj podarilo, ale stúpiť už som na nohu nemohla. Dostrkal ma až k otvoreným dverám, strčil ma dnu, nastúpil a zabuchol dvere. Len, čo som sa posadila, z druhej strany nastúpil aj druhý, ktorý ma postrelil. Hneď na to sa auto rozbehlo a mierilo von z centra.
Z priehradky vytiahol akúsi kovovú vec a prešiel mi ňou po ľavom ramene. Druhý vytiahol injekciu a pichol mi ju do druhej ruky. Neuveriteľné, účinok bol takmer okamžitý, začala som cítiť miernu ospalosť a hroznú slabosť. Otupene som vnímala, že keď detektor zapípal, vytiahol nôž a vybral mi ním z ramena malý čip, ktorý slúžil ako lokátor a vyhodil ho von oknom. Bolesť som necítila, celé som to mala zahmlené a potom už som si nepamätala nič až do chvíle, keď som sa prebrala na neznámom mieste.

Ležala som na rozkladacej posteli v malej miestnosti bez okien. Cítila som bolesť v ramene. Už som ho mala obviazané, ale bolelo stále. Spomenula som si, že som si podvrtla členok a potom aj na všetko ostatné. Ruky už som mala voľné, posadila som sa a obzrela sa okolo seba. Okrem provizórneho lôžka tu nebolo skoro nič. Nevedela som si predstaviť, kde by som mohla byť ani kto ma uniesol. Prehodila som nohy z postele na zem, stále som mala obuté topánky a na sebe tielko a rifle, ktoré som mala vonku včera, dnes alebo predvčerom? Z myšlienok ma vytrhla bolesť, keď som sa pokúsila vstať. Do kelu, podvrtnutý členok, na ten už som aj zabudla. Nohu som mala trochu opuchnutú, ale vyvrtnutá hádam nebola. Vyzula som si tie otrasné topánky, remienky sa mi zarývali do napuchnutej pokožky.

Za chvíĺu sa otvorili dvere a dnu vošiel muž, ktorý mi bol povedomý. Veď on tiež robí pre S.H.I.E.L.D. Čo tu robí? Nikdy sme sa spolu nerozprávali naživo, iba občas som naňho pri práci narazila. Viem, že bol dosť vysoko. Aspoň viem, ako po mňa títo prišli. "Slečna Raymondová, poďte so mnou, veliteľ chce s vami hovoriť." No, tak to sme dvaja, celkom by ma zaujímalo v akej kaši to som. Opatrne som sa postavila. Čakal vo dverách, nepoháňal ma - asi som tu chvíľku ležala. Ísť so mohla, ale pomaly, snažila som sa nekrívať. "Ako ste sa sem vy dostali?"
"Podobne ako vy," odvetil takmer roboticky. Viac som sa ho nepýtala, veď mi to môže byť jedno.
Boli sme určite v nejakej opustenej budove, ale asi v podzemí, nikde nebol normálny zdroj svetla. Išli sme cez väčšiu halu, ktorá bolo popredelovaná na menšie časti igelitmi a polovičnými stenami. Bolo tam ešte asi zo päť iných dverí, ktoré viedli do neznáma. Viedol ma pod pazuchou, za čo som mu bola v tejto chvíli docela vďačná. Prišli sme na koniec miestnosti a chodbou sme sa dostali až k dverám, na ktoré zaklopal a otvoril mi ich. Dnu so mnou nešiel.
Vošla som a hneď som videla čiernovlasého muža, o ktorom som predtým zaručene nič nepočula. Sedel v kresle v kúte miestnosti. Bolo to tam trošku lepšie zariadené, ale oveľa nie.
"Slečna Raymondová", oslovil ma odkladajúc knihu a kývol hlavou smerom ku kreslu oproti : "Sadnite si."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kitikara Kitikara | 21. září 2014 v 18:04 | Reagovat

Jako začátek pěkné. Jsem zvědavá na pokračování.

2 tales-of-midgard tales-of-midgard | Web | 21. září 2014 v 21:59 | Reagovat

Ďakujem moc za reakciu - pokračovanie bude zajtra, snáď sa bude páčiť.

3 Fame Fox Fame Fox | Web | 30. prosince 2014 v 19:18 | Reagovat

Ahoj!
Takže, som veľmi rada, že som natrafila na tento príbeh, ale kým začnem ospevovať to dobré, tak začnem tým zlým.
Dojem bol dobrý, lenže kazila ho štylistika viet. Niekde bolo treba zameniť čiarku za nejakú spojku alebo časticu, a niekde sa našli prípady, že vetu si mala rozdeliť do dvoch viet. Vyznelo vy to krajšie a nebol by v tom taký chaos. To je asi jediná najväčšia chyba, ktorú som tu našla. Občas prehodené slová, ale to sa aj mne stane. :)
Tak a teraz to lepšie... KONEČNE niekto, tko písal totok! Yes, yes please!! Milujem takéto FF a určite si toto celé prečítam a nechám ti asi pri každej časti /uvidím/ komentár rovnako dlhý ako tento. Možno. Podľa toho čo všetko tam ma zaujme, čo bude vtipné a čo ti budem chcieť pomôcť napraviť. :)
Som zvedavá, čo sa dočítam v ďalšej časti! ^^ (Asi k tomu bude koment o niečo neskôr, ale bude! :) )

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama