Stará známa

20. září 2014 v 11:49 | Marfa |  Jednorázovky
Čaute, tu je dačo od kamarátky, ktorá to akurát doupravovala a zaspala :) Tak to sem hodím miesto nej. Od nej tu toho bude tiež veľa, má rozpísaný fakt dlhý a riadne dobrý príbeh. Ona si to síce nemyslí, ale mne sa to páči. Má toho ževraj ešte málo na to, aby to sem mohla hádzať pravidelne. Ale ja ju ukecám, až tak málo toho nemá.

Tento príbeh sa odohráva po Thorovi 2, ale súvisí to trošku s mytológiou. Ona totižto čítala najprv mytológiu a až potom videla tie filmy :P To je vec :D Skrátka jeden svet sa pomaly končí, lebo Hellhaim sa rozpína a čoskoro pohltí Niflheim - tam sa to odohráva. A samozrejme, že Loki tu má veľkú úlohu ( o tej v mytológií nenájdete nič :) )

Stála som na balkóne a pozorovala spiace mesto podo mnou. V poslednej chladnej hodine pred svitaním sa všade rozprestieralo mŕtve ticho. Ľadový vietor sa nemilosrdne pohrával s mojimi vlasmi, šľahal ma do tváre a mrazil až do špiku kostí ako predzvesť hrozných udalostí, ktoré sa nezadržateľne blížili. S každým ďalším západom slnka prichádzal strach, že nové už nemusí vyjsť, že nás temnota a to, čo je za ňou, pohltí navždy. Náš svet sa nezadržateľne rúti do skazy. Zúfalstvo mi zovrelo hrdlo ako odporná čierna ruka, keď som si musela priznať svoju bezmocnosť. Z ďalších myšlienok ma vytrhli kroky, ktoré sa náhlivo rozliehali po kamennej dlažbe paláca.
"Pani moja!"
Opustila som pochmúrny výhľad a zavrela za sebou dvere na balkón. Náhly príval tepla od ohňa plápolajúceho v kozube ma upozornil, že som na kosť premrznutá. Predo mnou stál veliteľ stráže. Plamienky ožarovali jeho čierno-zlaté brnenie. Podišla som bližšie k nemu, zatiaľ čo si on zložil prilbu a dôstojne sa uklonil.
"Hovor!" vyzvala som ho netrpezlivo, keď sa sám nemal k reči.
"Pani moja, pri hlavnej bráne stojí nejaký cudzinec, starý muž, ktorý tvrdí, že vás pozná. Trvá na tom, aby sme ho pustili k vám," začal a nervózne pri tom prešľapoval z nohy na nohu.
"Zbláznili ste sa?!" nemohla som uveriť vlastným ušiam. "Nemôžem prijímať každého starca, ktorý tvrdí, že ma pozná. Odožeňte ho, hneď!"
"O to sme sa pokúsili, ale nepodarilo sa nám to..."
"Nepodarilo?!" hnev vo mne vzkypel a skočila som mu do reči. "Máte k dispozícií celý oddiel, kapitán, a vám sa nepodarilo odohnať od brány jedného tuláka?! Chcete snáď, aby som začala pochybovať o vašich vojenských schopnostiach?"
"Prosím o prepáčenie, pani moja, ale keď sme mu povedali, aby sa pratal kade ľahšie, vytiahol tento balíček a povedal, že jeho obsah je určený len vám. Vraj ho podľa toho spoznáte."
Vystrel ku mne ruku a ja som si až teraz všimla, že v nej zviera kúsok zelenej látky. Zvedavosť vo mne takmer okamžite zvíťazila nad hnevom. Náhlivo som po ňom siahla a podišla bližšie ku kozubu, nechajúc kapitána za chrbtom. Pomaly som látku rozmotala. Bol v nej zabalený maličký predmet, ktorý som opatrne vytiahla a hneď nato som zalapala po dychu. V dlani mi ležal zlatý medailón v tvare hada so smaragdovými očami. Párkrát som ho popretáčala v roztrasených prstoch, aby som sa uistila, že ma neklamú zmysly a potom som silou vôle prinútila vlastné srdce nebiť ako splašené.
"Prijmem ho," snažila som sa hovoriť odmerane, ale vlastný hlas mi znel akosi trasľavo a dúfala som, že si to veliteľ nevšimne. "Priveďte ho do salónu, nech tam na mňa počká!"
Cítila som, ako mi do tváre vystúpil rumenec a neotočila som sa, skôr než sa veliteľove kroky vytratili do ticha na chodbe. Hnevala som sa na vlastnú slabosť, ale svoje pocity som nedokázala skrotiť ani trochu. Rozbehla som sa tmavými chodbami do svojich komnát a cestou som premýšľala nad najlepšími šatami. Rozhodovanie netrvalo dlho. Spokojne som pozrela na svoj obraz v zrkadle a so vztýčenou hlavou som sa vybrala privítať svojho vzácneho hosťa.
Zastala som za závesom a opatrne som ho poodhrnula, aby som si toho "starca" mohla prezrieť skôr, než uvidí on mňa. Stál chrbtom ku mne, oblečený do hrubého tmavého plášťa, na hlave kapucňa, napriek tomu, že v miestnosti bolo teplo, nohy mierne rozkročené, ruky za chrbtom. Nemusela som mu vidieť do tváre, tento postoj som poznala príliš dobre, dokonca aj bez hadieho medailónu. Vraj starec. Fajn Loki! Chceš divadlo? Máš ho mať!
Rozhrnula som záves a vstúpila dnu. Podľa môjho očakávania sa nepohol, ani inak nedal najavo, že si všimol moju prítomnosť. V duchu som sa zasmiala, správal sa presne tak, ako som predpokladala. Pomaly, s dôrazom na každý jeden krok, som podišla k stolu, na ktorom bola nachystaná kryštálová karafa s vínom a dva vysoké poháre. Do oboch som naliala víno, jeden som si vzala a nenútene sa s ním uvelebila v kresle.
"S vínom nám pôjde konverzácia ľahšie," podotkla som nedbalo a ochutnala ho. "Náš najlepší ročník, vyhradený len pre vzácnych hostí."
"Vždy som mal slabosť pre tunajšie víno," ozvalo sa spod kapucne.
"Nie len pre víno," podpichla som s neskrývaným úškľabkom a upila si znovu.
Loki sa uchechtol. Pohľadom som hypnotizovala obsah svojho pohára, preto som len periférne zahliadla, že si konečne zložil kapucňu a pomaly sa otočil. Nádych... Výdych... Odhodlala som sa naňho pozrieť a bola som rada, že sedím. Na tie oči som nemohla zabudnúť, pripomínali sa mi, či som o to stála alebo nie, budievali ma zo sna, ale predsa, vidieť ich znovu naživo, to bolo niečo úplne iné. Po chrbte sa mi rozbehli zimomriavky a postupne doputovali celým telom až k prstom. Stál tam a hľadel na mňa so svojím typickým úsmevom a keď sa ani po chvíli nepohol a neprehovoril, rozhodla som sa prebrať iniciatívu. Vstala som, vzala druhý pohár a podišla k nemu. Bol vysoký, ale nie natoľko, aby som mu nemohla hľadieť priamo do očí aj zblízka. Veľmi zblízka. Môj skúmavý pohľad prešiel s veľavravným mlčaním, ale neuhol ani o centimeter. Tie staré dobré iskričky v jeho očiach, ten nenútený úsmev a ten nepreniknuteľný výraz, ktorý mal v tvári vždy, áno, bol to Loki, ktorého som poznala. A predsa v ňom bolo čosi viac než predtým. Viac starostí, viac trápení, viac...tajomstiev. Áno, to je ono. Tajomstvá, o ktorých nesmie nikto vedieť. Ale prečo potom prišiel ku mne?
Podala som mu jeho pohár. Naše prsty sa na okamih dotkli, ale ani moje, ani tie jeho sa nezachveli. Obaja sme túto hru hrali naozaj profesionálne.
"Čomu vďačím za tvoju nečakanú návštevu?" opýtala som sa, len čo som si sadla späť do kresla.
Loki si odpil z vína, chvíľu s prižmúrenými očami skúmal jeho chuť a potom uznanlivo pokýval hlavou.
"Tvoji vinári sa stále zlepšujú," zasmial sa a elegantne sa zviezol do kresla naproti.
"A ty si meral celú tú dlhú cestu len kvôli tomu, aby si sa o tom uistil?" znudene som si podoprela hlavu a prstami bubnovala po pohári.
"Dajme tomu, že som sa rozhodol navštíviť starú známu," odvetil a naklonil sa s nevinným úsmevom dopredu.
"Skutočne! V tom prípade je ti stará známa vďačná za tvoj záujem," vystrúhala som ten najúprimnejší úsmev, akého som bola schopná.
Skúmavo si ma prezrel.
"Nie si rada, že ma vidíš?" spýtal sa naoko urazene.
"Na mŕtvolu vyzeráš čiperne," pokrčila som ramenami a znovu si decentne odpila z vína.
"Ale no tak," pozrel na mňa takmer súcitne, "hádam si si nemyslela, že by som naozaj dobrovoľne položil život za svojho skoro brata."
"Nie, taká naivná som nebola. Viem dobre, že všetko, čo robíš, robíš tak, aby si z toho niečo mal. A práve preto stále márne pátram po dôvode tvojej návštevy u tejto," ukázala som ležérne prstom na seba, "starej známej."
Loki začudovane naklonil hlavu na stranu a venoval mi súcitný pohľad. Súcitný? Nie, to pracovala moja fantázia. V skutočnosti sa na mňa díval akoby odhadoval, či sa ho snažím oklamať. A tým sa mi prezradil.
"Kam sa podeli tvoje schopnosti?" spýtal sa nezaujato a definitívne tak potvrdil moje podozrenie.
Tak o toto mu ide.
"To vieš, máme momentálne menší problém s miestnou klímou, takže nemám čas ani chuť na čítanie myšlienok," skonštatovala som sucho.
"Ani tých mojich?" vytiahol jedno obočie.
"Tvoje myšlienky mám dávno prečítané," pozrela som naňho s veľavravným úsmevom.
Úsmev mi vrátil nadmieru ochotne. Pomaly sa zdvihol z kresla, položil na stôl prázdny pohár a podišiel ku mne. Rukami sa oprel o operadlá môjho kresla, takže sa jeho nos ocitol len kúsok od môjho. Nechápavo som zažmurkala a ignorovala fakt, že mi srdce v hrudi cválalo ako dostihová kobyla.
"Ak chceš, aby som ti doliala víno, budeš ma najprv musieť odtiaľto pustiť, podliezať odmietam," poznamenala som.
Pozrel na mňa s výrazom prosím ťa, nevymýšľaj a za jeho chrbtom sa karafa sama od seba vzniesla do vzduchu a naliala víno do pohára. Prevrátila som očami.
"Tak čo chceš?" porušila som, síce s nevinným úsmevom, ale pomerne hrubo, nepísané pravidlá našej malej hry.
"Ty vieš, čo chcem," Loki hral suverénne ďalej a keďže mi moja vlastná hrdosť nedovolila uhnúť jeho prenikavému pohľadu, chtiac-nechtiac som sa ocitla v prívale jeho myšlienok. V mysli mi vyvstali mnohé rozhovory a udalosti, ktoré prežil v posledných rokoch, nádeje a plány, navzájom poprepletané bolesťou a snahou niečo dokázať, ťažko povedať komu, keďže to očividne nevedel ani on sám. Pochopila som pozadie mnohých činov a výčinov, ktoré mal v poslednom čase na svedomí. Vedieť čítať myšlienky je niekedy veľká nevýhoda, s tým, čo som sa dozvedela, som bola ochotná ospravedlniť mu čokoľvek. Takmer čokoľvek.
Takto som preplávala jeho mysľou až na miesto, ktoré mi zostalo pri všetkej snahe neprístupné. A najúzkostlivejšie zo všetkého predo mnou tajil samotný dôvod tohto skrývania. Tak predsa! Nemohla som zadržať smiech a keď mi pre to venoval ublížený pohľad, rozosmiala som sa ešte viac. Jemne, ale rozhodne som ho odstrčila, vstala som, podišla k oknu a odtiahla závesy. Vonku sa konečne brieždilo. Otočila som sa naspäť k nemu a oprela sa chrbtom o parapetu. Loki, znovu vo svojom typickom postoji, ma prepaľoval pohľadom, v ktorom sa miešalo všetko možné od zvedavosti cez hnev až po... Nie, to bola znovu moja fantázia. Alebo nie? Na tom teraz nezáleží!
Zahryzla som si do pery, ale pobavený úsmev sa mi tým skryť nepodarilo. Podľa toho, ako sa začínal tváriť môj hosť, bolo načase mu rýchlo objasniť dôvod mojej veselosti.
"Ách, Loki, Loki!" pokrútila som hlavou. "Že sú veci, ktoré si sa predo mnou rozhodol skryť, to chápem. Že sa chceš účinne brániť tomu, aby sa niekto prehrabával v tvojej hlave a v tvojich, možno nekalých, plánoch, to chápem tiež. Ale že predo mnou skrývaš to, že si sem prišiel, aby si si takto otestoval nakoľko dokonalá je obrana tvojej mysle, tomu naozaj nerozumiem."
Chvíľu na mňa meravo hľadel, akoby si prekladal, čo som mu práve povedala. Potom, stále s rukami za chrbtom, podišiel bližšie a znovu si ma skúmavo prezrel.
"Ako si prišla na dôvod mojej návštevy?" opýtal sa na môj vkus až príliš sebaisto.
"Šiesty zmysel?" pokrčila som nedbalo ramenami.
Loki teatrálne prevrátil očami, čím mi dal jasne najavo, že jeho trpezlivosť aj zmysel pre humor majú svoje hranice, ktoré by som nemala prekračovať ani ja.
"Žiadny strach, tvoje bariéry sú naozaj dobré, ani pri všetkej svojej snahe som sa cez ne nemohla dostať. Ale viem si domyslieť, že si sem prišiel práve preto, aby si ich na mne otestoval. To si predo mnou naozaj skrývať nemusel."
Loki sa pousmial, snáď sám nad sebou alebo nado mnou, a ja som sa pomaly odstúpila od okna. Ako som prechádzala popri ňom, nemohla som si odpustiť neďobnúť ho prstom do ramena.
"Podceňovať ženskú sa neoplatí," podpichla som ho, "dokonca ani tebe."
Prižmúril oči a lišiacky sa usmial. Čo to malo znamenať? Nehádala som snáď správne? Doliala som víno do svojho pohára a jemu som priniesla ten jeho, ktorý si už predtým nalial sám.
"Na starých známych!" štrngla som si s ním decentne.
Zostali sme stáť oproti sebe a pozorovali ako vonku tmavá noc pomaly vzdáva svoj boj s prichádzajúcim dňom. Trochu som si vydýchla. Zdá sa, že dnes koniec sveta nepríde. Ale ako dlho to ešte potrvá? Čakať na okraji nevyhnutnej katastrofy je v skutočnosti oveľa horšie než katastrofa samotná. Znovu na mňa dopadla ťarcha nášho osudu.
"Čo s tým mieniš spraviť?" spýtal sa zrazu Loki a vyslúžil si tým môj zmätený pohľad. Nečakala som, že začne rozhovor na túto tému.
"Čo s tým môžem spraviť?" sama som sa zľakla toho, koľko trpkosti som začula vo vlastnom hlase. "Vyskúšala som všetko a všetko stroskotalo. Nedokážeme odvrátiť tento nevyhnutný koniec. Náš svet sa navždy prepadne do temnoty."
Znovu som pozrela von. Toto svitanie trvalo nekonečne dlho. Zore bledli, ale na prvé slnečné lúče som čakala márne. Na tvári som pocítila jemný dotyk Lokiho ruky, keď sa rozhodol nasmerovať môj pohľad znovu na seba. Prižmúrila som oči a podozrievavo naklonila hlavu na stranu. Ešte nikdy si nedovolil dotknúť sa ma, prečo spravil výnimku práve dnes? Pretože nás čaká koniec sveta? Z ľútosti? Vie predsa, že to by som nikdy nepripustila.
"Pozor, hryziem," zavrčala som.
Môj pokus o dodržiavanie aspoň akého-takého odstupu prešiel so sebavedomým úsmevom.
"Všetko si nevyskúšala," oznámil mi nadmieru dôležito.
Prevrátila som očami a pre istotou som si tentokrát upila z vína trochu viac.
"Máš pravdu."
Poodišla som od neho a otočila sa mu chrbtom, aby som svojmu preslovu dodala na vážnosti.
"Neskúšala som požiadať o pomoc samotného vládcu deviatich svetov. Ale úprimne, radšej by som si odhryzla jazyk, ako by som mala pred neho predstúpiť a o niečo ho prosiť..! Svoju vlastnú hrdosť by som možno kvôli svojmu ľudu prehltnúť dokázala, ale obaja dobre vieme, že on by na takúto dohodu nikdy nepristúpil."
"Už na ňu pristúpil," zaznel Lokiho hlas znovu tesne za mojím chrbtom.
To už bolo na moje nervy priveľa. Kde berie tú drzosť zahrávať sa so mnou v takejto situácií? Prudko som sa otočila, len-len že som doňho nevrazila a s hnevom som mu pozrela rovno do očí. Lenže skôr ako som stihla čokoľvek povedať, všimla som si, že bariéra v jeho mysli zmizla a ja som mohla nazrieť aj do udalostí, ktoré predtým ukrýval. Zalapala som po dychu a pohár mi takmer vypadol z ruky. Ódin je mŕtvy a Loki sedí na jeho tróne v jeho prestrojení! Bez toho, aby o tom niekto vedel. Preto teda to divadlo so starcom! Zároveň som konečne pochopila aj druhý dôvod jeho návštevy. Je to pravda? Je to možné?? Myšlienky v mojej hlave sa rozbehli na všetky strany. Keď som si konečne uvedomila, že naňho zízam s otvorenými ústami, musela som sa smiať. Znovu som si odpila z vína nespúšťajúc z neho oči a hneď nato som vystrúhala dvornú poklonu.
"Smiem sa opýtať, čím sme si vyslúžili u jeho veličenstva takúto veľkú láskavosť?" vrátila som sa znovu k našej pôvodnej hre.
Loki sa chvíľu tváril, akoby premýšľal.
"Hmmm, povedzme, že som sa rozhodol spojiť príjemné s užitočným, keď som meral cestu až sem," oznámil mi nakoniec.
"Vážne?" zatiahla som ironicky. "Netušila som, že zachraňovanie jedného sveta bude pre teba také príjemné."
"Zachraňovanie sveta?" vytiahol neveriaco obočie. Začínala som mať pocit, že vážne pochybuje o mojom duševnom zdraví. "Ako si prišla na to, že práve zachraňovanie sveta je pre mňa príjemné?"
"Povedal si príjemné s užitočným. Užitočné bolo zistiť, ako sú na tom bariéry v tvojej mysli. Tým pádom príjemné musí byť zachraňovanie našej planéty," doberala som si ho s trochou škodoradosti. Nieže by som sa tešila z Ódinovej smrti, ale predstava, že nášmu vzťahu už nič nebráni, roztancovala celé moje vnútro natoľko, že som bola vážne rada, že Loki cez všetky svoje schopnosti, na rozdiel odo mňa, myšlienky čítať nevie. Počkať... Nášmu vzťahu? Pŕŕ, nie tak rýchlo! Taká ľahká korisť zo mňa predsa nebude.
Ponad kopce sa konečne predral prvý slnečný lúč a pozlátil steny salónu. Na jednej z nich sa ocitli naše tiene, v mierne bizarných tvaroch, ale hlavne nápadne blízko seba. To som nemohla nechať len tak.
"Myslím, že je načase dať si okrem vína niečo, čo poteší aj žalúdok."
Otočila som sa a veľmi, veľmi pomaly som kráčala ku dverám. Zastavila som sa, keď som na chrbte ucítila urazený pohľad a v hlave Lokiho zaskočenie.
"To ma tu necháš len tak stáť?" spýtal sa s takmer urazene.
Otočila som sa a zahľadela sa naňho s veľavravným úsmevom. Odpovedala som mu jednoduchou otázkou.
"To ma necháš len tak odísť?"

THE END J



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kitikara Kitikara | Web | 27. září 2014 v 19:17 | Reagovat

:-) Tohle je fakt moc pěkné. Jen teda trochu tápu, kdo je ona žena, jestli je z nějakého mýtu nebo komiksu nebo si mám dosadit sama. I po slohové stránce je tohle moc fajn.

2 tales-of-midgard tales-of-midgard | 6. října 2014 v 13:36 | Reagovat

[1]:Ďakujem :) tá žena je čisto vymyslená aj s tými schopnosťami, v podstate to celé vzniklo len z chuti napísať niečo, kde sa budú dvaja doťahovať a zakomponovať do toho Lokiho ležérnu aroganciu :)

3 Tamten Loki Tamten Loki | E-mail | Web | 12. listopadu 2014 v 10:25 | Reagovat

Výborné! Tak to bylo skutečně příjemné překvapení. Ač čtu slovensky vyloženě nerada (nebrat si osobně, prosím - prostě jak mám dávat pozor, elán klesá... :-D), nemohla jsem se odtrhnout. Ne snad že by to bylo napínavé, ale tak přirozeně a hladce plynoucí, a moc pěkně napsané. A celé tak moc pěkně akorát :-)

4 tales-of-midgard tales-of-midgard | 15. listopadu 2014 v 14:34 | Reagovat

[3]: ďakujem :) v tom prípade som rada, že elán vydržal až dokonca :D o napätie tu naozaj nešlo, koniec-koncov ani o dej... len o malú nevinnú hru :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama