Září 2014

4. kapitola

29. září 2014 v 22:02 | Catie |  Unesená


Ahoj :) Dala by som to aj skorej, ale trošku som sa v tom prehrabovala a niečo aj menila. Dúfam, že to do seba bude zapadať :P Teraz si nepamätám, či už som predtým spomenula, ako sa vlastne slečna volá krstným menom. Mám tu totiž zhodu s Alice Nasweter, ale bolo to fakt nevedome - Pisálkovho poradce som čítala až neskôr.

Dnes je to asi kratšie (no síce, vdy je to krátke), ale nedalo sa mi to utnúť inde :)
Veľmi moc ďakujem Kitikare za komentáre, je to super mať spätnú väzbu :)

4.kapitola

Asi po týždni po mňa poslal. Medzitým som ho vôbec nevidela. Trošku ma to aj mrzelo, začo som si neustále nadávala, ale nemohla som si pomôcť. Keď som prišla dvere boli otvorené, stál im chrbtom a zdalo sa mi, akoby bol z niečoho nervózny.
"Volali ste ma," upozornila som na svoju prítomnosť.
Hneď sa otočil a vyzeral ako naposledy - sebaisto a arogantne. Posadila som tam ako minule a čakala, čo bude.
"Máte sa dobre?"
Neviem ako sa mi darilo skryť prekvapenie, ale asi veľmi nie. "No, ... v rámci možnotí.
A vy?", vypadlo zo mňa. Fakt od veci. Evidentne sa na mojich rozpakoch dobre bavil. Nemalo by mi to na ňom byť sympatické, dokelu.

"Mohlo by byť aj lepšie, ale s tým mi dúfam pomôžete vy."
"Čo vás trápi?", začalo ma to s ním baviť. Môžeme sa hrať aj obidvaja.
"Myslím, že môj brat ma veľmi túži navštíviť. Možnože už aj dorazil na Zem. Potrebujem to vedieť. Ak je tu, tak bude v spojení s niekým od vás."
"Aha, mám vám dohodnúť rodinné stretnutie?"
"Na príbuzných nemám veľmi náladu."
"A ak je už tu, čo potom s tým?"
"Budete naňho dávať pozor viac ako na ostatných, už sme sa dlho nevideli a nerád by som na tom niečo menil." Prestal sa tváriť tak rozmarne ako doteraz a výraz mu trošku stvrdol.

"Dobre." Spýtavo som naňho pozrela, ale nič už nehovoril, tak som sa postavila na odchod. Chvíľu som rozmýšľala, či sa ho vlastne chcem spýtať. Bolo mi už trochu jasnejšie, prečo utiekol z domu.
"Niečo sa medzi vami stalo?"
Keby mohol pohľad zabíjať asi by už bolo po mne. Rozhodla som sa radšej vypadnúť. Pripomenula som mu asi niečo, čo ho dosť rozčúlilo. Pri dverách som sa naňho ešte letmo pozrela, vyzeral... smutne?

Nie, nemôžem sa v ňom rýpať. Je úplne jedno, ako je na tom so svojím životným príbehom. Je to nepriateľ a nebudem si zahadzovať hlavu daromnými myšlienkami, pokým neprídem na to, ako sa ozvať Shieldu. Teraz by to malo byť jednoduchšie, lebo budem viac sledovať, aké správy si posielajú agenti - či sa tam neobjaví zmienka o Thorovi. Prečo by som zopár slov nemohla dopísať aj ja.
Barton by si to nemusel tak ľahko všimnúť, lebo budem robiť veľa vecí naraz a viem, aké to je sledovať niekoho pri práci na počítači - únavné, tobôž keď tomu nerozumiete. Uvidíme.

Asi päť hodín som prechádzala komunikáciu medzi Furym a jeho nadriadenými. Zistila som, že v tú noc, keď ma uniesli, zo Shieldu ukradli aj Tesseract. Odvtedy ho hľadajú ako zmyslov zbavení. Spomínali tam aj Bartona a mňa. Barton bol už zradca na 100 percent, ja tak pol na pol. Pred tromi dňami mali nejakú veľkú poradu - naživo. Škoda, nezistím, o čom sa bavili. Domyslela som si, že asi docenili závažnosť problému.

Vedeli, že Loki je za tým. O Thorovi zatiaľ zmienka nebola. Barton síce nič nehovoril, ale videla som, že dáva pozor, o čom si píšu. Fury by ma asi na jeho mieste trápil tiež. Obyčajní agenti by ho možno tak nezaujímali, vyskúšam to cez nich. Išla som sa najesť, spravila si kávu a rozhodla sa ešte chvíľku potiahnuť - uťahám ho ako mača.

Po ďalších štyroch hodinách čítania mailov a hlásení už nebol taký čulý. Trom agentom, ktorí si písali medzi sebou navzájom som všetkým poslala správu so svojho konta. Keď to príde trom ľuďom hádam si to všimnú. Dúfam. Ako dlho im bude trvať zistiť, kde sme? Netuším, snáď nie dlho.

"Takže?"
"O vašom bratovi som nič nezachytila, asi tu nie je."
"To je skvelé," v tvári mal neutrálny výraz, ale vnútri to neutrálne asi nebude. Čo vlastne chce? Pre niečo sa trápi, ale pre to, čo práve stvára asi nie. Možno to s tým súvisí, ale tak, že to nemôžem z toho mála, čo viem, pochopiť. Sympatie?? Pre všetko na svete, teraz nie. Len to vydržať ešte pár dní.

"Čo sa stalo?" spýtala som sa čo najmenej starostlivo a zvedavo. Od včera si to možno rozmyslel. Nepovedal nič a tváril sa stále nijako. Úplne mnou mykalo, aby som išla bližšie. Evidentne toho mal veľa nielen na svedomí, ale aj na srdci. Ale na toto asi nebude mať náladu nikdy, síce strach ako včera už z neho nešiel.

"Poviete mi aspoň, čo sa tu vlastne chystá? Čo robia tí chlapi dole okolo kocky?"
"To by ma na vašom mieste teraz netrápilo. Za pár dní už vás nebudem potrebovať a ak nič nebudete vedieť, môžete odísť."
Vytreštila som naňho oči.
Pozrel na mňa zaskočene so zdvihnutým obočím: "Máte niečo proti tomu?"
"No", nevedela som, čo na to povedať, nechcem byť červená. "Tak trošku som dúfala, že ma nezabijete, ale že to bude také samozrejmé..."
"Možno vám to tak nepripadá, ale nezabíjam ľudí bezdôvodne," odvetil potichu.

Bola som stále viac mimo. Nezabíja bezdôvodne? - z toho, čo som si prečítala vo Furyho mailoch som spočítala minimálne 40 mŕtvych, ktorých má na svedomí priamo on a ktovie koľko ich je ďalších.
Akoby mi čítal myšlienky zrazu povedal: "Tamto malo dôvod."
"Vážne? A aký?" zase sme u toho, ale nebude ma tu presviedčať o tom, že to, čo spravil je ospravedlniteľné.

Už, už vyzeral, že sa niečo dozviem, ale nakoniec sa zháčil a poslal ma so širokým úsmevom preč: "Choďte sa vyspať, vyzeráte unavene, Alice."

"Vy tiež."

3. kapitola

26. září 2014 v 20:41 | Catie |  Unesená
Ahoj, tak je to tu. Pohrala som sa s tymi odstavcami trochu, aby sa to lepšie čítalo. Snáď sa bude páčiť :)

Keď som sa prebrala už tam nebol. Ktovie ako dlho som spala, bez denného svetla som bola úplne dezorientovaná. Ako tu vôbec vedia či je noc alebo deň? Ale cítila som sa oveľa lepšie. Nazrela som si pod obväzy na ruku. To snáď nie je možné - rana vyzerala ako mesiac stará a mesiac ma isto spať nenechali. Ako to urobil a čo je vôbec zač?

Niežeby som teda bola nespokojná s tunajšou zdravotnou starostlivosťou, ale niečo jesť mi mohli priniesť. Chcela som dať o sebe nejako vedieť, že už som pri zmysloch, tak som vyšla von. Na chodbe som si uvedomila, že tu vlastne takmer nikoho nepoznám a bolo mi blbé niekoho len tak pristaviť a spýtať sa, kde je jedáleň. Podvedome som vykročila smerom, kde ma minule zaviedol Barton.

Išla som pomaly a snažila sa niečo o tomto mieste zistiť, ale nebola som o nič úspešnejšia ako prvý raz. Stretla som pár ľudí, ale nikto mi nevenoval pozornosť. Východ asi nebol týmto smerom. Rozhodla som sa, že keď už som tu, pôjdem za Lokim, oznámiť mu, ako som sa rozhodla. Mám klopať? Je to v podstate zločinec a veľmi pravdepodobne mu na dobrých mravoch veľmi nezáleží. No, ale nejaké dôvody na slušné správanie by sa našli, takže radšej...

Keď sa neozval, vošla som pomaly dnu - zamknuté koniec-koncov nemal. Nebol tam, čo teda? Dvere som za sebou nezavrela, asi by bola blbosť ísť sa mu hrabať vo veciach, odhliadnuc od toho, že tu toho veľa nemohol mať. Navyše by som aj tak nevedela, čo hľadať. Síce som robila v SHIELDE, ale celý deň som iba sedela na zadku za počítačom - ten tu nemal, takže tým pádom som skončila. Idem stadeto radšej preč. I keď mi nikto nezakázal chodiť si kadiaľ chcem, mala som z toho neblahý pocit.

Už som zatvárala dvere, keď som si uvedomila kúsok za mnou pohyb. No jasné, musel prísť práve on. Snažila som sa nevyzerať previnilo, veď na to ani nemám dôvod, dokelu.
Pozrela som sa naňho, potláčal smiech. Čo to má zase byť?

"Takže je vám lepšie?" kývol mi hlavou, aby som šla s ním.
"Rozhodli ste sa?"
"Vlastne áno, aj preto som tu."
"Aha, takže?" snažil sa o zvedavý tón, pritom dobre vedel, čo mu poviem. Povzbudzujúce.
"Urobím čo chcete, ale to už asi nejakú tú chvíľu tušíte," odvetila som mierne napajedená z celej tejto situácie a trošku zmierlivejšie som dodala, "a ďakujem za to, čo ste včera urobili, teraz je to oveľa lepšie."

Pre Pána, prečo som mu za to vďačná, veď technicky za to všetko môže on a keby ma nechal len tak, nebol by zo mňa žiadny úžitok. Tak prečo ...??
"A prečo ešte ste tu?"
Bolo mi to trochu trápne, ale jesť musím - "no úprimne povedané som nehľadala vás, ale niečo pod zub..."

Mal evidentne nejaký súkromný vtip, na ktorom sa stále bavil, lebo sa stále usmieval. Nie, neusmieval, smial sa. Nuž čo, komu som to mala povedať. Celá ja, čo na srdci, to na jazyku, akoby som nemohla vyčkať. Zavolal Bartona, aby mi ukázal, kde budem "pracovať."
Zaviedol ma do relatívne veľkého priestoru, kde bolo asi zo desať ďalších ľudí - väčšina behala okolo čohosi čudného - celé sa to evidentne točilo okolo záhadnej modrej kocky. Nevedela som, čo to má byť. No, ale zariadenie tu mali ozaj mimoriadne, v podstate to najnovšie, čo sa dalo zohnať. Na mňa tam čakal laptop, na aký som bola zvyknutá z práce.

Barton mi vysvetlil, že tí ostatní sú čosi ako vedci, takže pracovať so mnou nebudú a nemám sa do nich starať. Mojou úlohou je iba strážiť nás pred Shieldom. Vedela som, že časom budú chcieť aj niečo viac. Všetko som mu odkývala a hneď, ako vypadol som išla do kuchynky - konečne, ani si nepamätám, kedy som naposledy dva dni v kuse nejedla. Brrr.

Trvalo mi skoro celý týždeň, kým sa mi podarilo na Shield nepozorovane napojiť. Barton tam bol celú dobu so mnou a kontroloval, čo robím. Nejako musím poslať správu, lebo už sa z toho nevykrútim. Keď som si dávala pauzy na chodbe, videla som, že sa tadiaľ melie celkom dosť ľudí a občas niečo aj priniesli dnu a potom sa s tým tí desiati hrali. Čo to robia? Nebolo by asi od veci to zistiť.
Po pár dňoch som sa začala celkom obstojne nudiť. Pozorovala som, čo sa deje vedľa - kocke hovorili Tesseract a asi to bol nejaký super zdroj energie, ale ešte sa ho nenaučili používať. Žeby chceli postaviť elektráreň?


Našťastie som si pred pol rokom čítala dačo o Asgarde - pri príležitosti Thorovej návštevy. Veľa som si toho ale nepamätala, iba to, že Loki bude mať niečo okolo 1000 rokov. Pekné, správa sa akoby mal 25. Ktovie ako dlho tam u nich žijú. Ešte som zistila, že je to boh neplechy - to by celkom sedelo.

Nechápala som však, kde sa vzal tu? Omrzelo ho nebyť kráľom? To je možné, ale celkom mi to nesedelo - ctižiadostivý bol určite, ale utiecť zo svojho sveta a začať vojnu s jeho dajme tomu, že spojencom? Asi z neho doma nemajú práve radosť, keďže fungujú ako ochrancovia pokoja vo vesmíre. A keď som bola naposledy vonku medziplanetárnej vojne nič nenasvedčovalo. Asi ešte len niečo chystá a Shield o tom asi nejaké tušenie má, lebo inak by som tu nemusela byť ja. A to čo sa chystá, bude mať nejaký súvis s kockou. No a čo teraz s tým?

Stačí mi pol minúty bez dozoru, aby som im poslala správu. Vedia, že som v probléme, takže keď dostanú odo mňa mail, dajú si veľmi záležať na tom, zistiť odkiaľ prišiel. Chýba im isto aj Barton a asi ešte zopár ďalších agentov, počítam, že si teraz dávajú pozor, keby sa s nimi niekto chcel skontaktovať. No ale ako to spravím, keď je mi furt za zadkom?

Asi po týždni po mňa Loki poslal.

2. kapitola

22. září 2014 v 23:20 | Catie |  Unesená
"Slečna Raymondová", oslovil ma odkladajúc knihu a kývol hlavou smerom ku kreslu oproti : "Sadnite si." Hovoril to úplne pokojne, bez emócií, celé to bolo absurdné, vyzeralo to akoby som si s ním prišla pokecať na kávu. Ale nemala som dôvod ho neposlúchnuť, tak som sa posadila oproti nemu. Nečakala som kým sám začne, bola som naštvaná, všetko ma bolelo a chcela som vedieť, čo sa to deje. "Niečo by som od vás potreboval," pokračoval stále akoby sme boli nejakí starí známi. Vzkypel vo mne hnev z tak malej snahy o slušné správanie, ak sa o niečom takom dá vôbec hovoriť v súvislosti s únosom. "Viem, čo odo mňa chcete. Kto ste?" Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím, ale odpovedal mi. "Som Loki z Asgardu." No výborne, Asgard, živo si pamätám, že asi pred pol rokom sme riešili nejaký problém s týmto svetom a jeho meno poznám tiež - to on sem poslal Ničiteľa, aby zabil jeho brata a s ním zničil celé jedno mesto.
"Od agenta Bartona viem, že v SHIELDe pracujete ako jedna so správcov ich siete. A špecializujete sa na navigáciu pri akciách a lokalizáciu osôb. Mňa operácie SHIELDu teraz celkom zaujímajú, takže vy mi v tom pomôžete."
To už som si domyslela aj sama. "To nespravím. Nemôžem a nechcem."
Doširoka sa usmial a odvetil: "Myslím, že ste dosť inteligentná na to, aby ste vedeli, že je úplne zbytočné, či mi chcete pomôcť alebo nie. Nakoniec mi aj tak vyhoviete len to bude stáť trochu viac času a bolesti. Verte mi, že tomu by som sa zo srdca rád vyhol," odvetil mi s predstieraným záujmom.
To je síce pekné, ale keď aj prežijem toto tu a dostanem sa na slobodu, budem mať čo robiť so SHIELDom, ktorý nie sú veľmi súcitní, keď príde na vlastizradu. No, ale asi by som mala riešiť problémy jeden za druhým a toto je momentálne číslo jeden.
"A pre čo to robíte?", nepočítala som s odpoveďou, ale bola to možno jedna z mála možností sa ho to spýtať.
"Pre moc, to hádam dokážete pochopiť."
"A nad čím?"
"Nad všetkým."
"Prečo práve nad Zemou?"
"A prečo nie? Je to jednoduché a navyše váš svet len volá po ovládnutí. Pozrite sa na seba - nechcete sa rozhodnúť, najradšej by ste boli, keby to niekto urobil za vás. Zvažujete tisíce pre a proti, aj keď to nemá význam. Sloboda je vám iba na obtiaž. A nehovorím iba o tomto okamihu, zažili ste takých vo svojom živote určite veľa."
"A vy by ste rozhodovali za nás a robili by ste nám tak službu ..."
" Vládol by som vám ako zhovievavý boh", hovoril netrpezlivo.
"Tak buďte zhovievavý ku mne a dovoľte mi povedať nie."
"Vy ste ma nepočúvali?"
"Jasné, takže nemám na výber, to mi chcete povedať celú dobu."
"Do zajtra si to môžete v pokoji rozmyslieť," odvetil s hravým úsmevom.Vlastne nepôsobil ako vyslovený zloduch, bol len akoby výmyselný ... , a bezohľadný.
"Nikto vás nebude strážiť, ale ak už ste zvažovali možnosť úteku, vedzte už teraz, že je to nad vaše sily a zomriete hneď pri tom prvom", oznámil mi s nenúteným úsmevom a ešte dodal -" chcem vám iba ušetriť čas strávený úvahami nad tým, či sa o to vôbec pokúšať."
Predo dvermi už čakal Bartona odviedol ma naspäť.
Hneď ako sa za mnou zavreli dvere mi začalo postupne dochádzať, že to čo sa deje, je skutočnosť a uvedomila som si hroziace nebezpečenstvo - doteraz som to podceňovala, brala som to ako hru, ako sen. Sadla som si na posteľ a skrútila sa do klbka, bola mi zima, ruka ma stále bolela a niekde v kútiku mysle som si spomenula, že som riadne vyhladnutá. Nejakú chvíľu som len tak ležala a premýšľala nad všetkými možnými scenármi, ale našťastie to netrvalo dlho a upokojila som sa. "Takže Loki odo mňa žiada zradu, ak to urobím a prežijem to tu, tak ma veľmi pekná budúcnosť naspäť doma nečaká. Ale ak odmietnem, môžem sa s budúcnosťou rozlúčiť už zajtra." Bola som už v podstate rozhodnutá, ale hanbila som sa, že som kapitulovala tak ľahko. Keď som nad čímsi podobným premýšľala iba hypoteticky, nikdy som sa predsa nevzdala. Chcela som sa držať svojich zásad za hocijakú cenu. Ale keď už som sa v tej situácií ocitla, prišlo mi to hlúpe. Od Bartona vedia, že ma potrebujú a to čo im môžem dať ja, nemôže nikto iný. Zabiť ma teda nemôžu a ja som nebola v shielde sedem rokov s klapkami na očiach. Viem, že nakoniec spolupracoval každý. Aj ten najväčší magorsa nakoniec podvolil. Ja isto nebudem výnimkou, tak na čo by som to mala podstupovať. Ale nie, veď je to trápne vzdať sa len tak. Nemohla by som trebárs aspoň skúsiť to vydržať a vzdať to až potom? To by bolo dôstojnejšie - tak som si to predsa vždy predstavovala. ...Tisíce pre a proti - tak o tom hovoril. Rozhodovanie je fakt strašná vec, ale to ako to poníma on je šialené. Čo budem robiť? Au, au auuu - zrazu ma hrozne pichlo v ramene. Musím mu pomôcť, iná možnosť neexistuje. Ak sa bude dať nejako ho oslabím, záleží na tom, kto ma bude kontrolovať a ako bude rozumieť tomu, čo robím.Áno, tak to spravím, aspoň si tak sama pred sebou môžem ospravedlniť prečo som kapitulovala tak rýchlo. Ale teraz sa musím vyspať, som strašne unavená. Ale bola som hrozne smädná - možno z toho som taká unavená. Dotackala som sa k umývadlu a napila som sa z kohútika, bola som sama prekvapená, aká som bola smädná. Potom som sa už len zvalila na posteľ a zaspala som ako drevo.
Dlho mi to ale nevydržalo, snívali sa mi hrozné blbosti, stále som sa budila a prehadzovala sa. Chcela som vstať a ísť sa opláchnuť studenou vodou alebo sa len na chvíľku prejsť a zbaviť sa tých šialených snov, ale akosi som sa nemohla prinútiť postaviť sa a ísť. Zaregistrovala som, že niekto vošiel dnu a čosi po mne chcel. Bola som príliš prispatá, aby som sa zmohla na odpoveď, len som sa pretočila na druhý bok. Potom mnou ten otravný tvor zatriasol, to ma prebralo a fakt som chcela vstať, ale nedalo sa - bolo to silnejšie než ja. Našťastie mu to stačilo a odišiel. Presne preto si nastavujem budík aspoň 15 minút dopredu.

Dlho som si však pokoj neužila, za chvíľu prišiel zase a ešte s niekým ďalším. Vytušilasom, že sa asi niečo deje, pozrela som sa ich smerom - stál tam Loki. Niežeby som z neho mala nahnané, ale aj tak som sa rozhodla vyliezť. Keď som sa o to ale snažila, začala som si neznesiteľne intenzívne uvedomovať, že s tou rukou asi nebude všetko v poriadku. Bolela ma ako blázon a celá bola napuchnutá. Chcelo sa mi revať alebo nadávať a točila sa mi hlava. Loki ku mne pribehol a krátko mi siahol na čelo, hneď na to ma pridvihol a dal naspäť ležať. Potom mi dal z ramena dole obväzy. Oooch, vyzeralo to hnusne, zavrela som oči, nemohla som sa na to dívať, to bolo asi to najlepšie, čo som mohla v tej chvíli urobiť. Na ranu som videla iba chvíľku, ale videla som, že je žltá a čímsi naliata. No, nie som doktor, ale takto to asi vyzerať nemalo. Lokimu sa to asi tiež moc nepáčilo, lebo na toho druhého hneď naštvane vyštekol, aby mu zohnal tých dvoch. Nevedela som koho. "Hneď sa vrátim", pošepol a už ho nebolo. O minútu bol naspäť, niečo držal v ruke. "Chvíľu sa vydržte nehýbať, bude to bolieť." Bála som sa tej veci, čo držal v ruke mimo môj dohľad, ale iba som prikývla a zhlboka sa nadýchla. Sústredila som sa na jeho tvár a rozhodla sa odosobniť od všetkého, čo sa bude ďalej diať. Zovrel mi lakeť a potom sa zablyslo ostrie, ja som to tušila, zavrela som oči a za okamih som zacítila ostrú, odpornú bolesť. Hrýzla som si pery a bola som celá napnutá, aby som sa udržala nekričať. Pozrela som sa na ruku - niečo z nej vytieklo, dúfala som, že už je koniec. Prešla som pohľadom naňho, ale netváril sa akoby už bol hotový. Namočil si do čohosi prsty a prešiel mi nimi priamo do rany. Zvreskla som a ani som nevedela ako sa mi noha dala do pohybu a zasiahla ho do brady. To ho na chvíľku zastavilo, ako sa tváril som nevidela, nemala som na to v mysli priestor. Rozhodne ho to teda neodradilo. Presunul sa viac nado mňa, kolenom mi pritlačil obe nohy k posteli a pokračoval. Teraz mi už nohou akurát trhalo, ale pohnúť som ňou nemohla. Už neviem, čo bolo ďalej, lebo moje telo sa nado mnou zľutovalo a konečne mi vypovedalo vedomie.

Stará známa

20. září 2014 v 11:49 | Marfa |  Jednorázovky
Čaute, tu je dačo od kamarátky, ktorá to akurát doupravovala a zaspala :) Tak to sem hodím miesto nej. Od nej tu toho bude tiež veľa, má rozpísaný fakt dlhý a riadne dobrý príbeh. Ona si to síce nemyslí, ale mne sa to páči. Má toho ževraj ešte málo na to, aby to sem mohla hádzať pravidelne. Ale ja ju ukecám, až tak málo toho nemá.

Tento príbeh sa odohráva po Thorovi 2, ale súvisí to trošku s mytológiou. Ona totižto čítala najprv mytológiu a až potom videla tie filmy :P To je vec :D Skrátka jeden svet sa pomaly končí, lebo Hellhaim sa rozpína a čoskoro pohltí Niflheim - tam sa to odohráva. A samozrejme, že Loki tu má veľkú úlohu ( o tej v mytológií nenájdete nič :) )

Stála som na balkóne a pozorovala spiace mesto podo mnou. V poslednej chladnej hodine pred svitaním sa všade rozprestieralo mŕtve ticho. Ľadový vietor sa nemilosrdne pohrával s mojimi vlasmi, šľahal ma do tváre a mrazil až do špiku kostí ako predzvesť hrozných udalostí, ktoré sa nezadržateľne blížili. S každým ďalším západom slnka prichádzal strach, že nové už nemusí vyjsť, že nás temnota a to, čo je za ňou, pohltí navždy. Náš svet sa nezadržateľne rúti do skazy. Zúfalstvo mi zovrelo hrdlo ako odporná čierna ruka, keď som si musela priznať svoju bezmocnosť. Z ďalších myšlienok ma vytrhli kroky, ktoré sa náhlivo rozliehali po kamennej dlažbe paláca.
"Pani moja!"
Opustila som pochmúrny výhľad a zavrela za sebou dvere na balkón. Náhly príval tepla od ohňa plápolajúceho v kozube ma upozornil, že som na kosť premrznutá. Predo mnou stál veliteľ stráže. Plamienky ožarovali jeho čierno-zlaté brnenie. Podišla som bližšie k nemu, zatiaľ čo si on zložil prilbu a dôstojne sa uklonil.
"Hovor!" vyzvala som ho netrpezlivo, keď sa sám nemal k reči.
"Pani moja, pri hlavnej bráne stojí nejaký cudzinec, starý muž, ktorý tvrdí, že vás pozná. Trvá na tom, aby sme ho pustili k vám," začal a nervózne pri tom prešľapoval z nohy na nohu.
"Zbláznili ste sa?!" nemohla som uveriť vlastným ušiam. "Nemôžem prijímať každého starca, ktorý tvrdí, že ma pozná. Odožeňte ho, hneď!"
"O to sme sa pokúsili, ale nepodarilo sa nám to..."
"Nepodarilo?!" hnev vo mne vzkypel a skočila som mu do reči. "Máte k dispozícií celý oddiel, kapitán, a vám sa nepodarilo odohnať od brány jedného tuláka?! Chcete snáď, aby som začala pochybovať o vašich vojenských schopnostiach?"
"Prosím o prepáčenie, pani moja, ale keď sme mu povedali, aby sa pratal kade ľahšie, vytiahol tento balíček a povedal, že jeho obsah je určený len vám. Vraj ho podľa toho spoznáte."
Vystrel ku mne ruku a ja som si až teraz všimla, že v nej zviera kúsok zelenej látky. Zvedavosť vo mne takmer okamžite zvíťazila nad hnevom. Náhlivo som po ňom siahla a podišla bližšie ku kozubu, nechajúc kapitána za chrbtom. Pomaly som látku rozmotala. Bol v nej zabalený maličký predmet, ktorý som opatrne vytiahla a hneď nato som zalapala po dychu. V dlani mi ležal zlatý medailón v tvare hada so smaragdovými očami. Párkrát som ho popretáčala v roztrasených prstoch, aby som sa uistila, že ma neklamú zmysly a potom som silou vôle prinútila vlastné srdce nebiť ako splašené.
"Prijmem ho," snažila som sa hovoriť odmerane, ale vlastný hlas mi znel akosi trasľavo a dúfala som, že si to veliteľ nevšimne. "Priveďte ho do salónu, nech tam na mňa počká!"
Cítila som, ako mi do tváre vystúpil rumenec a neotočila som sa, skôr než sa veliteľove kroky vytratili do ticha na chodbe. Hnevala som sa na vlastnú slabosť, ale svoje pocity som nedokázala skrotiť ani trochu. Rozbehla som sa tmavými chodbami do svojich komnát a cestou som premýšľala nad najlepšími šatami. Rozhodovanie netrvalo dlho. Spokojne som pozrela na svoj obraz v zrkadle a so vztýčenou hlavou som sa vybrala privítať svojho vzácneho hosťa.
Zastala som za závesom a opatrne som ho poodhrnula, aby som si toho "starca" mohla prezrieť skôr, než uvidí on mňa. Stál chrbtom ku mne, oblečený do hrubého tmavého plášťa, na hlave kapucňa, napriek tomu, že v miestnosti bolo teplo, nohy mierne rozkročené, ruky za chrbtom. Nemusela som mu vidieť do tváre, tento postoj som poznala príliš dobre, dokonca aj bez hadieho medailónu. Vraj starec. Fajn Loki! Chceš divadlo? Máš ho mať!
Rozhrnula som záves a vstúpila dnu. Podľa môjho očakávania sa nepohol, ani inak nedal najavo, že si všimol moju prítomnosť. V duchu som sa zasmiala, správal sa presne tak, ako som predpokladala. Pomaly, s dôrazom na každý jeden krok, som podišla k stolu, na ktorom bola nachystaná kryštálová karafa s vínom a dva vysoké poháre. Do oboch som naliala víno, jeden som si vzala a nenútene sa s ním uvelebila v kresle.
"S vínom nám pôjde konverzácia ľahšie," podotkla som nedbalo a ochutnala ho. "Náš najlepší ročník, vyhradený len pre vzácnych hostí."
"Vždy som mal slabosť pre tunajšie víno," ozvalo sa spod kapucne.
"Nie len pre víno," podpichla som s neskrývaným úškľabkom a upila si znovu.
Loki sa uchechtol. Pohľadom som hypnotizovala obsah svojho pohára, preto som len periférne zahliadla, že si konečne zložil kapucňu a pomaly sa otočil. Nádych... Výdych... Odhodlala som sa naňho pozrieť a bola som rada, že sedím. Na tie oči som nemohla zabudnúť, pripomínali sa mi, či som o to stála alebo nie, budievali ma zo sna, ale predsa, vidieť ich znovu naživo, to bolo niečo úplne iné. Po chrbte sa mi rozbehli zimomriavky a postupne doputovali celým telom až k prstom. Stál tam a hľadel na mňa so svojím typickým úsmevom a keď sa ani po chvíli nepohol a neprehovoril, rozhodla som sa prebrať iniciatívu. Vstala som, vzala druhý pohár a podišla k nemu. Bol vysoký, ale nie natoľko, aby som mu nemohla hľadieť priamo do očí aj zblízka. Veľmi zblízka. Môj skúmavý pohľad prešiel s veľavravným mlčaním, ale neuhol ani o centimeter. Tie staré dobré iskričky v jeho očiach, ten nenútený úsmev a ten nepreniknuteľný výraz, ktorý mal v tvári vždy, áno, bol to Loki, ktorého som poznala. A predsa v ňom bolo čosi viac než predtým. Viac starostí, viac trápení, viac...tajomstiev. Áno, to je ono. Tajomstvá, o ktorých nesmie nikto vedieť. Ale prečo potom prišiel ku mne?
Podala som mu jeho pohár. Naše prsty sa na okamih dotkli, ale ani moje, ani tie jeho sa nezachveli. Obaja sme túto hru hrali naozaj profesionálne.
"Čomu vďačím za tvoju nečakanú návštevu?" opýtala som sa, len čo som si sadla späť do kresla.
Loki si odpil z vína, chvíľu s prižmúrenými očami skúmal jeho chuť a potom uznanlivo pokýval hlavou.
"Tvoji vinári sa stále zlepšujú," zasmial sa a elegantne sa zviezol do kresla naproti.
"A ty si meral celú tú dlhú cestu len kvôli tomu, aby si sa o tom uistil?" znudene som si podoprela hlavu a prstami bubnovala po pohári.
"Dajme tomu, že som sa rozhodol navštíviť starú známu," odvetil a naklonil sa s nevinným úsmevom dopredu.
"Skutočne! V tom prípade je ti stará známa vďačná za tvoj záujem," vystrúhala som ten najúprimnejší úsmev, akého som bola schopná.
Skúmavo si ma prezrel.
"Nie si rada, že ma vidíš?" spýtal sa naoko urazene.
"Na mŕtvolu vyzeráš čiperne," pokrčila som ramenami a znovu si decentne odpila z vína.
"Ale no tak," pozrel na mňa takmer súcitne, "hádam si si nemyslela, že by som naozaj dobrovoľne položil život za svojho skoro brata."
"Nie, taká naivná som nebola. Viem dobre, že všetko, čo robíš, robíš tak, aby si z toho niečo mal. A práve preto stále márne pátram po dôvode tvojej návštevy u tejto," ukázala som ležérne prstom na seba, "starej známej."
Loki začudovane naklonil hlavu na stranu a venoval mi súcitný pohľad. Súcitný? Nie, to pracovala moja fantázia. V skutočnosti sa na mňa díval akoby odhadoval, či sa ho snažím oklamať. A tým sa mi prezradil.
"Kam sa podeli tvoje schopnosti?" spýtal sa nezaujato a definitívne tak potvrdil moje podozrenie.
Tak o toto mu ide.
"To vieš, máme momentálne menší problém s miestnou klímou, takže nemám čas ani chuť na čítanie myšlienok," skonštatovala som sucho.
"Ani tých mojich?" vytiahol jedno obočie.
"Tvoje myšlienky mám dávno prečítané," pozrela som naňho s veľavravným úsmevom.
Úsmev mi vrátil nadmieru ochotne. Pomaly sa zdvihol z kresla, položil na stôl prázdny pohár a podišiel ku mne. Rukami sa oprel o operadlá môjho kresla, takže sa jeho nos ocitol len kúsok od môjho. Nechápavo som zažmurkala a ignorovala fakt, že mi srdce v hrudi cválalo ako dostihová kobyla.
"Ak chceš, aby som ti doliala víno, budeš ma najprv musieť odtiaľto pustiť, podliezať odmietam," poznamenala som.
Pozrel na mňa s výrazom prosím ťa, nevymýšľaj a za jeho chrbtom sa karafa sama od seba vzniesla do vzduchu a naliala víno do pohára. Prevrátila som očami.
"Tak čo chceš?" porušila som, síce s nevinným úsmevom, ale pomerne hrubo, nepísané pravidlá našej malej hry.
"Ty vieš, čo chcem," Loki hral suverénne ďalej a keďže mi moja vlastná hrdosť nedovolila uhnúť jeho prenikavému pohľadu, chtiac-nechtiac som sa ocitla v prívale jeho myšlienok. V mysli mi vyvstali mnohé rozhovory a udalosti, ktoré prežil v posledných rokoch, nádeje a plány, navzájom poprepletané bolesťou a snahou niečo dokázať, ťažko povedať komu, keďže to očividne nevedel ani on sám. Pochopila som pozadie mnohých činov a výčinov, ktoré mal v poslednom čase na svedomí. Vedieť čítať myšlienky je niekedy veľká nevýhoda, s tým, čo som sa dozvedela, som bola ochotná ospravedlniť mu čokoľvek. Takmer čokoľvek.
Takto som preplávala jeho mysľou až na miesto, ktoré mi zostalo pri všetkej snahe neprístupné. A najúzkostlivejšie zo všetkého predo mnou tajil samotný dôvod tohto skrývania. Tak predsa! Nemohla som zadržať smiech a keď mi pre to venoval ublížený pohľad, rozosmiala som sa ešte viac. Jemne, ale rozhodne som ho odstrčila, vstala som, podišla k oknu a odtiahla závesy. Vonku sa konečne brieždilo. Otočila som sa naspäť k nemu a oprela sa chrbtom o parapetu. Loki, znovu vo svojom typickom postoji, ma prepaľoval pohľadom, v ktorom sa miešalo všetko možné od zvedavosti cez hnev až po... Nie, to bola znovu moja fantázia. Alebo nie? Na tom teraz nezáleží!
Zahryzla som si do pery, ale pobavený úsmev sa mi tým skryť nepodarilo. Podľa toho, ako sa začínal tváriť môj hosť, bolo načase mu rýchlo objasniť dôvod mojej veselosti.
"Ách, Loki, Loki!" pokrútila som hlavou. "Že sú veci, ktoré si sa predo mnou rozhodol skryť, to chápem. Že sa chceš účinne brániť tomu, aby sa niekto prehrabával v tvojej hlave a v tvojich, možno nekalých, plánoch, to chápem tiež. Ale že predo mnou skrývaš to, že si sem prišiel, aby si si takto otestoval nakoľko dokonalá je obrana tvojej mysle, tomu naozaj nerozumiem."
Chvíľu na mňa meravo hľadel, akoby si prekladal, čo som mu práve povedala. Potom, stále s rukami za chrbtom, podišiel bližšie a znovu si ma skúmavo prezrel.
"Ako si prišla na dôvod mojej návštevy?" opýtal sa na môj vkus až príliš sebaisto.
"Šiesty zmysel?" pokrčila som nedbalo ramenami.
Loki teatrálne prevrátil očami, čím mi dal jasne najavo, že jeho trpezlivosť aj zmysel pre humor majú svoje hranice, ktoré by som nemala prekračovať ani ja.
"Žiadny strach, tvoje bariéry sú naozaj dobré, ani pri všetkej svojej snahe som sa cez ne nemohla dostať. Ale viem si domyslieť, že si sem prišiel práve preto, aby si ich na mne otestoval. To si predo mnou naozaj skrývať nemusel."
Loki sa pousmial, snáď sám nad sebou alebo nado mnou, a ja som sa pomaly odstúpila od okna. Ako som prechádzala popri ňom, nemohla som si odpustiť neďobnúť ho prstom do ramena.
"Podceňovať ženskú sa neoplatí," podpichla som ho, "dokonca ani tebe."
Prižmúril oči a lišiacky sa usmial. Čo to malo znamenať? Nehádala som snáď správne? Doliala som víno do svojho pohára a jemu som priniesla ten jeho, ktorý si už predtým nalial sám.
"Na starých známych!" štrngla som si s ním decentne.
Zostali sme stáť oproti sebe a pozorovali ako vonku tmavá noc pomaly vzdáva svoj boj s prichádzajúcim dňom. Trochu som si vydýchla. Zdá sa, že dnes koniec sveta nepríde. Ale ako dlho to ešte potrvá? Čakať na okraji nevyhnutnej katastrofy je v skutočnosti oveľa horšie než katastrofa samotná. Znovu na mňa dopadla ťarcha nášho osudu.
"Čo s tým mieniš spraviť?" spýtal sa zrazu Loki a vyslúžil si tým môj zmätený pohľad. Nečakala som, že začne rozhovor na túto tému.
"Čo s tým môžem spraviť?" sama som sa zľakla toho, koľko trpkosti som začula vo vlastnom hlase. "Vyskúšala som všetko a všetko stroskotalo. Nedokážeme odvrátiť tento nevyhnutný koniec. Náš svet sa navždy prepadne do temnoty."
Znovu som pozrela von. Toto svitanie trvalo nekonečne dlho. Zore bledli, ale na prvé slnečné lúče som čakala márne. Na tvári som pocítila jemný dotyk Lokiho ruky, keď sa rozhodol nasmerovať môj pohľad znovu na seba. Prižmúrila som oči a podozrievavo naklonila hlavu na stranu. Ešte nikdy si nedovolil dotknúť sa ma, prečo spravil výnimku práve dnes? Pretože nás čaká koniec sveta? Z ľútosti? Vie predsa, že to by som nikdy nepripustila.
"Pozor, hryziem," zavrčala som.
Môj pokus o dodržiavanie aspoň akého-takého odstupu prešiel so sebavedomým úsmevom.
"Všetko si nevyskúšala," oznámil mi nadmieru dôležito.
Prevrátila som očami a pre istotou som si tentokrát upila z vína trochu viac.
"Máš pravdu."
Poodišla som od neho a otočila sa mu chrbtom, aby som svojmu preslovu dodala na vážnosti.
"Neskúšala som požiadať o pomoc samotného vládcu deviatich svetov. Ale úprimne, radšej by som si odhryzla jazyk, ako by som mala pred neho predstúpiť a o niečo ho prosiť..! Svoju vlastnú hrdosť by som možno kvôli svojmu ľudu prehltnúť dokázala, ale obaja dobre vieme, že on by na takúto dohodu nikdy nepristúpil."
"Už na ňu pristúpil," zaznel Lokiho hlas znovu tesne za mojím chrbtom.
To už bolo na moje nervy priveľa. Kde berie tú drzosť zahrávať sa so mnou v takejto situácií? Prudko som sa otočila, len-len že som doňho nevrazila a s hnevom som mu pozrela rovno do očí. Lenže skôr ako som stihla čokoľvek povedať, všimla som si, že bariéra v jeho mysli zmizla a ja som mohla nazrieť aj do udalostí, ktoré predtým ukrýval. Zalapala som po dychu a pohár mi takmer vypadol z ruky. Ódin je mŕtvy a Loki sedí na jeho tróne v jeho prestrojení! Bez toho, aby o tom niekto vedel. Preto teda to divadlo so starcom! Zároveň som konečne pochopila aj druhý dôvod jeho návštevy. Je to pravda? Je to možné?? Myšlienky v mojej hlave sa rozbehli na všetky strany. Keď som si konečne uvedomila, že naňho zízam s otvorenými ústami, musela som sa smiať. Znovu som si odpila z vína nespúšťajúc z neho oči a hneď nato som vystrúhala dvornú poklonu.
"Smiem sa opýtať, čím sme si vyslúžili u jeho veličenstva takúto veľkú láskavosť?" vrátila som sa znovu k našej pôvodnej hre.
Loki sa chvíľu tváril, akoby premýšľal.
"Hmmm, povedzme, že som sa rozhodol spojiť príjemné s užitočným, keď som meral cestu až sem," oznámil mi nakoniec.
"Vážne?" zatiahla som ironicky. "Netušila som, že zachraňovanie jedného sveta bude pre teba také príjemné."
"Zachraňovanie sveta?" vytiahol neveriaco obočie. Začínala som mať pocit, že vážne pochybuje o mojom duševnom zdraví. "Ako si prišla na to, že práve zachraňovanie sveta je pre mňa príjemné?"
"Povedal si príjemné s užitočným. Užitočné bolo zistiť, ako sú na tom bariéry v tvojej mysli. Tým pádom príjemné musí byť zachraňovanie našej planéty," doberala som si ho s trochou škodoradosti. Nieže by som sa tešila z Ódinovej smrti, ale predstava, že nášmu vzťahu už nič nebráni, roztancovala celé moje vnútro natoľko, že som bola vážne rada, že Loki cez všetky svoje schopnosti, na rozdiel odo mňa, myšlienky čítať nevie. Počkať... Nášmu vzťahu? Pŕŕ, nie tak rýchlo! Taká ľahká korisť zo mňa predsa nebude.
Ponad kopce sa konečne predral prvý slnečný lúč a pozlátil steny salónu. Na jednej z nich sa ocitli naše tiene, v mierne bizarných tvaroch, ale hlavne nápadne blízko seba. To som nemohla nechať len tak.
"Myslím, že je načase dať si okrem vína niečo, čo poteší aj žalúdok."
Otočila som sa a veľmi, veľmi pomaly som kráčala ku dverám. Zastavila som sa, keď som na chrbte ucítila urazený pohľad a v hlave Lokiho zaskočenie.
"To ma tu necháš len tak stáť?" spýtal sa s takmer urazene.
Otočila som sa a zahľadela sa naňho s veľavravným úsmevom. Odpovedala som mu jednoduchou otázkou.
"To ma necháš len tak odísť?"

THE END J




1.kapitola

20. září 2014 v 10:55 | Katie |  Unesená

Ahoj, toto je prvá z poviedok ( a možno aj posledná), ktorú som dostala do zverejniteľnej podoby. Začala som s tým pár týždňov po pozretí Thora 2. Po pár týždňoch ma totiž moja kamarátka, od ktorej tu tiež pribudnú nejaké príspevky, premotala z Thora na Lokiho. A keďže ma to drží už skoro rok, tak som sa rozhodla to sem hodiť, aby som zistila, či sa to bude páčiť ešte niekomu okrem nás dvoch. :)

Môj príbeh sa odohráva po Thorovi 1, počas Avengerov, ale trošku som to pozmenila. Nové príspevky budem pridávať zo začiatku 2x za týždeň (pondelok a piatok) a až mi začne dochádzať materiál tak asi iba raz, podľa toho, ako budem stíhať. Ale zatiaľ mám celkom náskok :).

Takže keby ste sa tu náhodou dostali budem nesmierne vďačná za komentáre. Ja som predchádzajúce veci nekomentovala, lebo som sa po ne dostala až nedávno a to tam boli rok staré príspevky. Ale bola som hrozne rada, že nešibe iba mne :D (myslím to len v tom najlepšom zmysle)

No a nakoniec nutná poznámka : všetko je vymyslené, postavy som si od Marvelu iba požičala + pridala vlastné a okrem potešenia z toho nič nemám.


1. kapitola

Vracala som sa domov z baru. Išla som pešo, bývam totiž neďaleko. Boli tri hodiny ráno, už bolo počuť vtáky. Studený vietor mi robil dobre, vnútri bol hrozný vzduch. Občas sa týmto časom chodím prechádzať len tak, keď nemôžem spať. Zajtra - teda vlastne dnes mám voľno, už sa teším do postele, hlavne na to, že nebudem musieť ráno vstávať.

Vyšla som spoza rohu a videla som, že neďaleko vchodu postáva nejaký chlapík. Bývam v relatívne slušnej časti mesta, takže ma prekvapilo, že tak neskoro je niekto vonku. Cez ulicu stál ešte jeden. Zrazu som mala nepríjemný pocit až som z toho takmer vytriezvela. Otočila som sa na päte a pokračovala rovno - radšej pôjdem zadným vchodom. Stalo sa to čoho som sa bála najviac. Hneď na to ako som sa zvrtla sa pohli aj obaja muži smerom ku mne.
Zrazu som zacítila pálčivú bolesť v ramene. Len matne som si uvedomovala, že po mne niekto práve bez akéhokoľvek upozornenia vystrelil, hlavne sa musím stadeto rýchlo dostať preč. Rozbehla som sa smerom k centru, kde ešte týmto časom boli ľudia. Dokelu, prečo som si dala tieto štekle, bála som sa, že sa mi podlomí noha a skončím na zemi. Odhliadnuc od toho, že by sa mi bez nich bezpochyby utekalo rýchlejšie.
Ich kroky som počula najprv v diaľke, ale stále sa blížili. Potom sa jeden z nich rozbehol iným smerom - nadháňajú ma, musím pridať, lebo ma ten druhý na križovatke predbehne. Teraz som priam letela a zdalo sa mi, že tomu vzadu som riadne odbehla. Nie. 30 metrov predo mnou sa objavil ten druhý. Zostala som stáť na mieste. Mobil som našťastie celú dobu držala v ruke, takže som rýchlo odoslala prázdnu smsku šéfovi. Dúfala som, že bude týmto časom ešte hore a všimne si ju, čo najrýchlejšie.
Jeden z nich si všimol svetla v mojej dlani, namieril na mňa zbraňou a potichu povedal : "Zahoďte ten mobil na zem." Bol ku mne bližšie. Povolila som zovretie a nechala telefón spadnúť. Urobila som neistý krok, akoby som sa zapotácala, smerom k tomu so zbraňou, aby bol ku mne ešte bližšie. Druhý bol teraz dosť ďaleko, aby som získala chvíľku času. Druhý krok už neistý nebol. Z celej sily, som mu dupla opätkom na nohu, zvrtla sa na ňom a lakťom ho zasiahla do brucha. Zalapal po dychu, asi som trafila žalúdok. Druhý bol vzápätí pri mne. Druhou rukou som ho chcela trafiť do krku alebo niekde, kde by to veľmi bolelo, ale nemohla som ju zodvihnúť dosť vysoko. Chytil ma za ňu, pokúsila som sa ho kopnúť, ale uhol sa a ruku mi skrútil za chrbát a ťahal ju dohora.
Bola to hrozná bolesť, nemohla som sa ani pohnúť, chcela som len, aby s tým prestal. Cítila som ako mi ku krku pomaly steká vlastná krv a bolelo to neznesiteľne. Prestala som sa metať. Zviazal mi ruky za chrbtom a tlačil ma pred sebou k čiernej limuzíne, ktorá naštartovala, keď sme sa k nej priblížili. Podvrtol sa mi členok a spadla som o 15 centimetrov nižšie. Zachytil ma, takže som nespadla, zo všetkých síl som sa snažila nevydať zo seba žiadny bolestivý ston, čo sa mi aj podarilo, ale stúpiť už som na nohu nemohla. Dostrkal ma až k otvoreným dverám, strčil ma dnu, nastúpil a zabuchol dvere. Len, čo som sa posadila, z druhej strany nastúpil aj druhý, ktorý ma postrelil. Hneď na to sa auto rozbehlo a mierilo von z centra.
Z priehradky vytiahol akúsi kovovú vec a prešiel mi ňou po ľavom ramene. Druhý vytiahol injekciu a pichol mi ju do druhej ruky. Neuveriteľné, účinok bol takmer okamžitý, začala som cítiť miernu ospalosť a hroznú slabosť. Otupene som vnímala, že keď detektor zapípal, vytiahol nôž a vybral mi ním z ramena malý čip, ktorý slúžil ako lokátor a vyhodil ho von oknom. Bolesť som necítila, celé som to mala zahmlené a potom už som si nepamätala nič až do chvíle, keď som sa prebrala na neznámom mieste.

Ležala som na rozkladacej posteli v malej miestnosti bez okien. Cítila som bolesť v ramene. Už som ho mala obviazané, ale bolelo stále. Spomenula som si, že som si podvrtla členok a potom aj na všetko ostatné. Ruky už som mala voľné, posadila som sa a obzrela sa okolo seba. Okrem provizórneho lôžka tu nebolo skoro nič. Nevedela som si predstaviť, kde by som mohla byť ani kto ma uniesol. Prehodila som nohy z postele na zem, stále som mala obuté topánky a na sebe tielko a rifle, ktoré som mala vonku včera, dnes alebo predvčerom? Z myšlienok ma vytrhla bolesť, keď som sa pokúsila vstať. Do kelu, podvrtnutý členok, na ten už som aj zabudla. Nohu som mala trochu opuchnutú, ale vyvrtnutá hádam nebola. Vyzula som si tie otrasné topánky, remienky sa mi zarývali do napuchnutej pokožky.

Za chvíĺu sa otvorili dvere a dnu vošiel muž, ktorý mi bol povedomý. Veď on tiež robí pre S.H.I.E.L.D. Čo tu robí? Nikdy sme sa spolu nerozprávali naživo, iba občas som naňho pri práci narazila. Viem, že bol dosť vysoko. Aspoň viem, ako po mňa títo prišli. "Slečna Raymondová, poďte so mnou, veliteľ chce s vami hovoriť." No, tak to sme dvaja, celkom by ma zaujímalo v akej kaši to som. Opatrne som sa postavila. Čakal vo dverách, nepoháňal ma - asi som tu chvíľku ležala. Ísť so mohla, ale pomaly, snažila som sa nekrívať. "Ako ste sa sem vy dostali?"
"Podobne ako vy," odvetil takmer roboticky. Viac som sa ho nepýtala, veď mi to môže byť jedno.
Boli sme určite v nejakej opustenej budove, ale asi v podzemí, nikde nebol normálny zdroj svetla. Išli sme cez väčšiu halu, ktorá bolo popredelovaná na menšie časti igelitmi a polovičnými stenami. Bolo tam ešte asi zo päť iných dverí, ktoré viedli do neznáma. Viedol ma pod pazuchou, za čo som mu bola v tejto chvíli docela vďačná. Prišli sme na koniec miestnosti a chodbou sme sa dostali až k dverám, na ktoré zaklopal a otvoril mi ich. Dnu so mnou nešiel.
Vošla som a hneď som videla čiernovlasého muža, o ktorom som predtým zaručene nič nepočula. Sedel v kresle v kúte miestnosti. Bolo to tam trošku lepšie zariadené, ale oveľa nie.
"Slečna Raymondová", oslovil ma odkladajúc knihu a kývol hlavou smerom ku kreslu oproti : "Sadnite si."